“Človek, ktorý nikdy neurobil chybu, sa nikdy nepokúšal o nič nového,” povedal Albert Einstein a James Joyce ho doplnil slovami: “Omyly človeka sú bránami k úspechu.” Prečo sa tak bránime chybám, nechceme si ich priznať a posmievame sa ľuďom, ktorí urobili chybu? Nepriznanie chyby znamená neprijatie spätnej väzby a neschopnosť poučiť sa. Kritizovanie a zosmiešňovanie ľudí, ktorí robia chyby vedie ku kultúre strachu, potláčaniu tvorivosti a vytrvalosti – teda toho, čo posúva svet ďalej. Predstavme si, ako by vyzerali naše deti, keby sme sa im posmievali za prvé nešikovné krôčiky, za prvé skomolené slová, ktoré vyslovili, za prvé prehry v škole alebo v športe. Celý svet je postavený na chybách, omyloch, pádoch – a ich opravovaní, poučení, znalostiach a skúsenostiach.

U väčšiny živých organizmov je nositeľkou genetickej informácie deoxyribonukleová kyselina (DNA). Prenáša sa z rodičov na potomkov, ale dochádza v nej chybám (mutáciám), ktoré sú spôsobované rôznymi faktormi. Niektoré mutácie ohrozujú fungovanie buniek a preto sa v bunkách vyvinuli systémy, ktoré dokážu chyby v DNA účinne opravovať. Odstraňujúsa takto poškodené, nevhodné alebo nesprávne spárované bázy z genómu buniek. Aké geniálne! Namiesto bezchybnej a nemennej kódovacej látky, sme dostali látku, v ktorej je zabudovaný mechanizmus samoopravovania. Aby sme prežili v meniacom sa svete okolo nás.

V židovských Výrokoch otcov (Pirkej avot 3:12) sa píše: “Len ten, ktorého činy prevládajú nad múdrosťou, si múdrosť trvalo uchová. Avšak múdrosť toho, kto jej dáva prednosť pred činmi, nemá trvanie.” Presne tak. Len tým, že uznáme vlastnú obmedzenosť a chyby, môžeme sa naučiť viac ako z mnohých kníh a teórii. Skutočné znalosti a inovácie vznikajú v akcii a v experimentoch. Často sa ochudobňujeme o spätnú väzbu z neúspechu, lebo sme pyšní alebo máme strach. Uzatvárame sa pred svetom, oháňame sa múdrosťami vyčítanými z kníh, hľadáme chyby na druhých a radíme im, namiesto toho, aby sme počúvali, čo nám hovoria. Rabi Nilton Bonder napísal: „Znalosti, ktoré sme získali prostredníctvom skúsenosti, nie je možné nikomu odovzdať, pretože sa nejedná len o informácie, ale o zložitý celok, ktorý zahŕňa všetky chyby a omyly (alebo zásadné neznalosti), ktoré s danou situáciou súvisia.“

Existuje množstvo kníh o tom, ako dosiahnuť úspech. Cesta je v nasledovných krokoch:

  1. Urobenie kroku, prvého pokusu, akcie, ktorých výsledok nie je na prvý krát podľa našich predstáv, sú v nich chyby a niekedy vyvolávajú kritiku alebo posmech okolia.
  2. Prijatie spätnej väzby, jej vyhodnotenie a korekcia našej akcie, namiesto vysvetľovania, „akí sme dobrí a bezchybní.“
  3. Úspešné riešenie, ktoré je výsledkom trpezlivého a dlhodobého opakovania prvých dvoch krokov.

„Neodsudzujte tých, ktorí sa o niečo pokúsili a zlyhali. Odsudzujte tých, ktorí zlyhali tým, že sa o nič nepokúsili,“ povedal anglický biológ a lekár Thomas Henry Huxley.

Buďme vďační za chyby. Pomáhajú nám k poznaniu, hľadaniu našich priorít a cesty, posilňujú náš charakter a trpezlivosť. Chyby nám pomáhajú prijať seba samého aj druhých. Vďaka za ne – chránia nás pred pýchou a posúvajú ďalej našu osobnosť.

Chyby však netreba opakovať a okrem vlastných chýb sa môžeme učiť sa aj z chýb druhých ľudí. Môj priateľ, profesor Milan Zelený, spomína na svojho učiteľa Edwardsa Deminga, ktorý hovorieval: „Do not learn from your own mistakes! (Neuč sa z vlastných omylov).“ Milan mal od svojej mamy radu, ktorá hovorila o tom, že chybami sa človek učí. Život mu však ukázal aj inú cestu, ktorú vyjadril takto:  „Všetko, o čom rozhodujeme, všetko, čo zvažujeme, volíme, posudzujeme a skúšame, to všetko už niekto iný skúsil, zvolil, zaviedol či rozhodol. Svet je dostatočne veľký na to, aby sa jeho jedno promile z malej kotliny malo z čoho učiť – až do skonania sveta. Je výrazom arogancie, samoľúbosti a malosti, keď uznávame len chyby vlastné a ignorujeme chyby druhých.“

0