Dvaja

Samému sa kráča životom ťažšie ako dvom. Moji rodičia majú narodeniny v jeden deň. Nedávno sme oslavovali maminu osemdesiatku a otcovu osemdesiatdvojku. Bolo krásne pozrieť sa spoločne na takmer šesťdesiat spoločných rokov – v dobrom aj zlom. Dopĺňajú sa – mama ma lepšie nohy a otec ruky, mama má rada červené a otec biele. Boli sme v Číne a Tibete a páčilo sa mi, ako s nami ruka v ruka putovali naši priatelia Janko s Alenkou. Sú spolu už takmer 50 rokov. Som dojatý, keď sme v hoteli s Jurkom a on volá svojej Helenke, aby si aspoň na diaľku spolu pripili pohárom vína. Kráčajú spolu už vyše 50 rokov. Aj Jožka so Zdenkou mám veľmi rád. On, ročník ako ja, sa naplno dáva do služby v podniku, ktorý vedie. Ona ho drží za ruku a niekedy so slzou v oku mu pomáha prekonávať problémy. Krásne dvojice, ktoré okrem vzájomného rešpektu a lásky, majú spoločné aj to, že sa držia Boha. A tak má každý z nich toho druhého, ale aj svojho Otca, ktorý je s nimi každý deň.

Je veľa žien, ktoré sú v pozadí svojich mužov. Muži sú často obdivovaní za svoje podnikateľské a iné úspechy, ale potrebujú svoje ženy, strážnych anjelov, ktoré ich držia pri zemi. Okrem Alenky Rovňaníkovej, Helenky Salajovej a Zdenky Gabošovej by som mohol hovoriť aj o dvoch Máriách (Kassayovej a Súkeníkovej) a ich Štefanoch. Aj o jednom Janovi a jeho Milenke.

S Jožkom aj Jurkom sme sedeli tento týždeň na seminári s našim učiteľom Otcom Bernardom, SJ. Vysvetľoval nám princíp a fundament – to, že sme povolaní k tomu, aby sme spolupracovali s Bohom, tvorili a menili svet. Otec Bernard nám hovoril, že veriaci človek je putujúci na ceste. A dvom sa kráča lepšie. Svätý Ignác z Loyoly učil, že najdôležitejšie je každodenné účtovanie so svojim S-vedomím. Niekedy sme nepozorní a roztržití, a nechávame sa zviesť povrchnosťou a zlými vecami. Potrebujeme žiť vedome, uvedomovať si dobré a zlé veci v našom živote, rozlišovať dôležité a nedôležité veci, nenechať sa zviesť, ale nechať sa viesť našim Partnerom, ktorý je s nami nepretržite na našej ceste. Dennú reflexiu robíme pred Kristom na kríži, ďakujeme mu za všetko dobré, čo sme dostali a prosíme o to, aby sme veci videli zreteľne a jasne. Uvedomujeme si dobrodenia, dary, udalosti a stretnutia, pády aj chyby a ich príčiny, prejavujeme vďačnosť a ľútosť. Predkladáme Mu to, s čím si nevieme poradiť a vkladáme do Neho dôveru, že s Jeho pomocou pochopíme a uskutočníme plán, ku ktorému sme povolaní. Je to postupné uvedomovanie si seba, Boha ako svojho spoločníka a spolupracovníka, ktorý nás vedie a premieňa. Uvedomujeme si svoje kroky a rozvíjame svoje S-vedomie. Väčšina ľudí robí zlé veci preto, že si ich neuvedomuje. Takto prebieha inovácia človeka. Zlo sa nedá prekonať zlom, iba rozvojom dobrého. Vo dvojici to ide lepšie.

Ignác používa slovo „examen“ ako sebapozorovanie, pohľad dovnútra a v modlitbe reflexie alebo spytovania svedomia zdôrazňuje hlavne vďačnosť. Spomínate si, na môj vzorec, ktorý často používam? Šťastie = vďačnosť za to, čo dostávame/ honba za tým, čo nepotrebujeme. Stretávam sa s dvoma nesprávnymi stratégiami v živote a v podnikaní. Jedna je postavená na obrovskom individuálnom nasadení bez spolupráce s Bohom (nedostatok viery) alebo druhým človekom (nedôvera, pýcha). Výsledkom je niekedy dočasný úspech, ale nakoniec vyčerpanie alebo vyhorenie. Druhým extrémom je, že človek nič nerobí a spolieha sa, že všetko za neho zariadi Boh a urobí „sa to samé.“ Boh nás pozýva do každodennej akcie a spolupráce, nie na to, aby sme čakali, že sa niečo stane. Najlepšie na tom celom je, že sme dvaja – On, ktorý dokáže všetko, a ja, ktorý bez Neho nedokážem nič.

Sme dvaja – s našimi polovičkami a buďme za to vďační. A sme dvaja aj s našim Stvoriteľom. A to je synergia, kde nula a jedna je sto, tisíc alebo milión. Len treba spolu hovoriť a spolupracovať. Vo dvojici sa lepšie kráča.