Neklopať!

U lekára očakávam otvorené dvere a srdce. Je to povolanie a prichádzajú k nemu chorí ľudia s prosbou o pomoc. Majú bolesti, bývajú precitlivení a očakávajú empatické prijatie. Mám pocit, že najčastejší nápis na dverách lekárov je „neklopať.“ Rozumiem tomu tak, že lekár sa chce sústrediť na svoju prácu. Medzi lekármi a pacientmi však sedia sestričky. Keď zaklopete na dvere, niektoré sa spýtajú, či neviete čítať. Prečo ľudia klopú na dvere? Lebo im chýba informácia, ktorá by mohla byť v čakárni na nástenke alebo na internete. Aj komunikácia lekára s pacientom býva niekedy strohá. Tak klopú. Alebo sa chcú objednať. To by sa tiež dalo urobiť cez internet alebo plánovací systém. A možno boli objednaní na určitú hodinu, sedia v čakárni a nič sa nedeje. Alebo majú naliehavý problém. To sa u nemocných ľudí stáva. Určite sú aj pacienti, ktorí sa predbiehajú alebo inak zneužívajú klopanie. V každom prípade si myslím, že dôvodov na klopanie u lekára je viac, ako na neklopanie. Ale nápisy neklopať varujú pacientov. Niekedy aj s peňažným trestom. Keď mešká vlak alebo lietadlo, tak sa spoločnosť ospravedlní. U lekárov je tento zvyk skôr výnimkou.

A tak v čakárňach sedia pacienti, ktorí sa boja zaklopať a za dverami sestričky a lekári, ktorých klopanie znervózňuje. Kto je tam pre koho? Pacient si svojho lekára platí každý mesiac počas pracovného života. A sú aj lekári, ktorí si nechajú priplatiť – za pečiatku, prednostné ošetrenie, podpis alebo protekciu.

Páčia sa mi seriály o nemocniciach. Majú tam postele Eleganza od firmy Linet, moderné prístroje a budovy, usmievavé sestričky a starostliví a obetaví lekári zachraňujú životy. Všetko tam funguje, nikde sa nečaká, každý vie, čo má robiť. Ale realita je iná. Postele sú staré, na moderné prístroje, zamknuté v súkromných firmách, čakajú pacienti aj mesiace, sestričky ani doktori sa neusmievajú, nekomunikujú s pacientom a niekedy sa mi a zdá, že ich práca ani nebaví. Všade je kopa zákazov a upozornení typu „neklopať!“ Doktori majú dve práce – štátnu a súkromnú. V tej prvej zaťažia štát nákladmi, v tej druhej zarábajú pre seba. Mnohé nemocnice sú organizovaným spôsobom rozkrádané a následne oddlžované. Občas lekára prichytia pri preberaní úplatku, urobia s nim dohodu o vine a treste a nič sa mu nestane. Pacienti platia za zdravotnú starostlivosť niekoľko krát – v zdravotnom poistení, v oficiálnych a neoficiálnych poplatkoch, aj pri oddlžovaní nemocníc.

Nevravím, že je to tak všade. Sú aj výborní lekári, sestričky a oddelenia. Niekedy sa hovorí, že posledné skanzeny socializmu môžeme vidieť na úradoch a v štátnych nemocniciach. Bola by to však veľká urážka socialistických nemocníc. Taký neporiadok tam nikdy nebol. Možno neboli peniaze na zahraničné lieky a prístroje, ale mali tam prepracovaný systém a slušnú komunikáciu s pacientom. Keď vidím u lekára nápis „neklopať,“ tak si niekedy zaklopem na čelo a idem preč. Lenže kam máme chodiť? Aj pri návšteve nemocnice v Nemecku, Česku alebo v Rakúsku, stretne človek slovenského lekára. A správa sa inak ako na Slovensku. Prečo?

V Biblii uvádza Ježišove slová o klopaní evanjelista Lukáš, ktorý bol lekárom: „Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! (Luk 11,9). A bývalý vyberač mýta, evanjelista Matúš ho dopĺňa: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. (Mat 7,8). Ani nám pacientom niekedy nezostáva nič iné, len klopať a dúfať, že nám otvoria.