Ľahostajnosť zabíja a ničí. Pekne o tejto necnosti hovorí aj profesor Ľubomir Stanček. Veru, sme často ľahostajní k Bohu a jeho slovám, k svojmu duchovnému životu a nášmu okoliu. Ľudia okolo nás predávajú drogy, znečisťujú prírodu alebo kradnú a my sa tvárime, že to nevidíme. A otvárame dvere zlu. Niektorí ľudia na uliciach protestujú proti obrovskej korupcii a vláde mafie v našej krajine a väčšina sa na nich ľahostajne pozerá alebo filozofuje pri pive. Niektorí hovoria o tom, že nechcú podporovať Matoviča. S ľahostajnosťou nepostavíme hrádzu proti zlu. Som presvedčený, že Igor Matovič je oveľa slušnejší človek ako farizeji Danko, Fico alebo Bugár. Igor má niekedy svojské vystupovanie, ale nie je ľahostajný. Je tu banda, ktorá sa snaží vytvoriť štát znechutených, ľahostajných a pasívnych ľudí, ktorých bude ovládať.

Poznám chlapca, ktorý prežil niekoľko mesiacov v centre Čistý deň v Galante. Ešte predtým, ako išiel na liečenie, stretol som sa s policajtom z protidrogového oddelenia a dal som mu mená tých, čo predávali drogy. Všetkých poznal. Spytal som sa ho, prečo ich nezatvoria. Nechápavo sa na mňa pozeral a povedal, že takých je len v našom kraji niekoľko tisíc a keď ich zoberie, na druhý deň budú vonku. Popíjali sme kávu a on mi smutne rozprával detaily zo svojej práce. Je to dobrý policajt a robí svoju prácu už vyše 20 rokov. Bol zhnusený z politikov, zákonov, predpisov a praktík, ktoré policajtom v boji proti drogám a organizovanému zločinu zväzujú ruky. Na záver mi povedal, že má pocit, ako keby niekto „hore“ mal záujem, aby časť národa bola paralyzovaná drogami.

Keď niekto oznámi zločin, v ktorom sú zapletení politici, tak príslušné orgány okamžite konajú – zisťujú odkiaľ sa to dozvedel a nakoniec ho prenasledujú spoločne s poctivými vyšetrovateľmi a policajtmi. Zahladia stopy a vyhlásia, že skutok sa nestal. A zažalujú statočného občana za krivé obvinenie.

Máme tisíce úradníkov, ktorých agendou sú drogovo závislí, ľudia bez strechy nad hlavou, cigáni alebo iné skupiny ľudí, ktoré potrebujú pomoc. Dostávajú plat, rozprávajú múdre reči, spisujú analýzy a koncepcie. K skutočnému utrpeniu sú však ľahostajní a keď niekto upozorní na problém a donúti ich zodvihnúť zadok, tak ho označia za provokatéra. Tých, ktorým majú pomáhať považujú za položky, čísla, objekty, na ktoré dostávajú dotácie. Keď sa stane niečo skutočne vážne, ako papagáje opakujú, že postupovali štandardne. Aj v koncentračných táboroch sa dozorcovia odvolávali na štandardné postupy. Slová feťák, bezdomovec alebo migrant dnes v mnohých ľuďoch evokujú skupiny ľudí, pred ktorými by sme sa mali chrániť, postaviť okolo nich plot a izolovať ich. A v skutočnosti sú to ľudia. Často veľmi trpiaci. A v každom z nich prebýva Boh.

V týchto dňoch sa diskutovalo aj o Matke Tereze. Zopár „intelektuálov,“ ktorí sami možno nikdy nepodali ruku trpiacemu bedárovi, sa snažilo znevažovať jej osobu a prácu. Ona však nikdy nestála o slávu tohto sveta. Táto malá a Veľká žena kedysi povedala: „Ďakujem Bohu za jeho veľkú lásku, ktorá nás zhromaždila. Ježiš nám priniesol dobrú zvesť o tom, že náš Boh miluje a chce, aby sme milovali jeden druhého, ako nás on miloval, aby nám uľahčil vzájomnú lásku. Ježiš hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Keď niečo dávate v mojom mene, mne to dávate. Keď prijímate dieťa v mojom mene, mňa prijímate…“

Svätý rok milosrdenstva, v ktorom nám Svätý otec František hovorí: „Nemôžeme ujsť pred Pánovymi slovami, veď na základe nich budeme súdení: či sme dali jesť hladnému a piť smädnému. Či sme prichýlili pocestného a zaodeli nahého. Či sme si našli čas, aby sme navštívili chorého alebo väzňa…“ Nie každý je obdarený tým aby robil skutky ako Matka Tereza, Otec Antonio Srholec, Vladko Maslák alebo Marián Kuffa. Prvým krokom však môže byť prekonanie ľahostajnosti, citlivosť k tomu, čo sa deje okolo nás, proaktivita a empatia. Ľahostajnosť vidím na každom kroku – na ulici, v nemocniciach, školách aj v podnikoch. Ľahostajne prejdeme okolo neporiadku v dielni, ignorujeme porušovanie dohodnutých pravidiel, neplnenie sľubov. A čudujeme sa, že upadá kultúra a morálka.

Ak chceme, aby bol svet lepší, musíme prekonať ľahostajnosť, apatiu a pasivitu. A skloniť sa k človeku, ktorý nemôže vstať. Tak ako nás k tomu pozýva Matka Tereza, keď hovorí: „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť. Hlad nie je len hlad po chlebe. Je to hlad po láske. Bol som pocestný a pritúlili ste ma. Byť bez domova znamená nielen byť bez domu z tehál, ale byť osamelý, nechcený, nemilovaný.“

0