Často nás oslovujú rôzne nadácie, aby sme pomáhali deťom v Afrike alebo Ázii, ktoré nemajú prístup k vode, jedlu, vzdelaniu a zdravotníctvu. Áno treba im pomáhať, aj keď mám niekedy pocit, že sa viac pomáha nadáciám ako tým, čo trpia. Ale čo naše deti? Nadávame na „štát,“ ktorý má zlé školstvo a keď deti vyštudujú, nevie im dať prácu. Mne štát nepridelil moje deti a očakávam od neho jediné – aby nám neprekážal v živote a v podnikaní, aby nás nechal na pokoji a nerobil nám zle. Čím menej budú „predstavitelia štátu“ aktívni, tým lepšie sa nám bude dariť. Predstavte si, že by začali štrajkovať zlodeji a mafiáni. O čo bezpečnejšie by sme sa cítili a o čo menej peňazí, by zmizlo. A keby začali štrajkovať politici, tak to by bol raj na zemi.

Tak, ako máme obavu o deti v Afrike, mali by sme sa starať aj o naše vlastné deti – slovenské. Niektoré školy a nemocnice už máme horšie ako v krajinách, ktoré nazývame rozvojovými. Väčšina našich detí má čo jesť a niektoré majú traumu z toho, keď majú slabý signál na tablete alebo prázdny kredit na mobile. Aj naše deti potrebujú pomoc. Ani nie tak od štátu, ako od svojich rodičov.

Prvou pomocou, ktorú im môžeme dať je rodina. Normálna rodina, kde je mama, otec a deti a všetci majú na seba čas. Zdá sa vám, že píšem nezmysly? Koľko je u nás fungujúcich rodín s otcom a mamou? A koľko času majú otcovia a matky na to aby sa zhovárali, hrali, učili a riešili problémy so svojimi deťmi? Koľko otcov učí svojich synov to, čo naučili otcovia alebo starí otcovia ich? Koľko mám a otcov rozpráva deťom rozprávky, učia ich pracovať v záhrade alebo na poli, vedú ich k hodnotám, ktoré oni sami dostali do daru?

Podnikáme a tvrdo pracujeme, aby sme si v lete kúpili „all inclusive“, aby sa naše deti mali lepšie ako sme sa mali my. Lenže to „lepšie“ meriame často iba peniazmi a vecami, namiesto lásky a spoločného času. Pomôžme slovenským deťom. Naučme ich doma pracovať. Kúpme im k mobilom a počítačom aj motyky a lopaty. Zoberme ich do práce, aby pochopili, že peniaze nechodia z banky alebo z bankomatu. Nekupujme im všetko, čo chcú, aj keď na to máme. Učme ich podnikať – najskôr vytvoriť nejakú hodnotu, až potom dostať peniaze. Nevychovávajme ich v skleníkoch, pretože život vonku, je oveľa tvrdší, ako keď sme dospievali my. Ochráňme ich pred školami, kde im dajú papier s pečiatkou, ale nič rozumné ich nenaučia. Naučme ich, že ak im nikto neponúkne prácu, budú si ju musieť vytvoriť sami. Veďme naše deti k tomu, aby rozvíjali svoje talenty a trpezlivo pracovali. Nezametajme im cestičky, nevybavujme protekcie a neuľahčujme život. Často im chceme dať veľa a neuvedomujeme si, koľko im berieme – radosť z  prekonávania prekážok a krásny pocit z dosiahnutia náročného cieľa, motiváciu meniť svet a niečo dobré po sebe zanechať, nájsť zmysel svojho života, objaviť svoje povolanie.

Mnohí chlapi dnes nie sú skutočnými chlapmi – chýba im statočnosť a zodpovednosť, sú leniví, zbabelí, vyberajú si ľahké cestičky, nie sú vzormi pre svojich synov. Mnohí sa správajú k dievčatám a ženám ako princovia a králi, a ony, často oveľa schopnejšie ako chlapi, túto rolu slúžiek často dobrovoľne prijímajú. A poznám aj mladé dámy, ktorých muži tvrdo pracujú a ony sa správajú ako pyšné a panovačné princezné.

Učitelia v školách mi hovoria o pasivite svojich žiakov a študentov. Vraj ich nič nebaví, nenadchne, nevedia sa popasovať s ťažkosťami a hľadajú jednoduché skratky. A kto je na vine? Žiaľ, často ich vlastní rodičia.

Pomôžme slovenským deťom, aby sa vedeli o seba postarať. Aby mali schopnosť prežiť aj v ťažkých podmienkach, učili sa dobre pracovať a žiť. Aby ich život bavil aspoň tak, ako nás. Aby sa nestratili v bludisku manipulácii a pochybných „hodnôt,“ servírovaných médiami. Aby mohli aj oni prežiť dôstojný život – nie ako ľudské zdroje, ale ako jedinečné bytosti. Pomôžme našim deťom nebáť sa posmechu za svoje názory, neprispôsobovať sa väčšine, byť statočný a odvážny, poznávať ľudí a mať rád krajinu, v ktorej žijú.

0