O práci s drevom, trápení a ceste Jara Kybáka

Stále viac práce za ľudí robia stroje, automaty a roboty. Na jednej strane je dobré, že nás odbremeňujú od ťažkej, monotónnej a nebezpečnej práce. Na druhej strane postupne oberajú o prácu sklárov, kamenárov, stolárov, rezbárov a mnohé ďalšie profesie, kde vždy dominovali ľudská zručnosť a tvorivosť.

Som fanúšik 3D tlačiarní, ale obdivujem ľudí, ktorí vedia vymyslieť a vlastnými rukami vyrobiť krásne veci. Bolo by zlé, aby zanikli staré remeslá a umenie ručnej práce, aj keď je stále viac ľudí, ktorí možno nerozoznajú prácu stroja a človeka a vyberú si radšej lacnejší variant.

Nedávno som v Pohorelej navštívil zaujímavého človeka. Jaro Kybák je rezbár, ale aj pracovitý a pokorný človek, ktorý to má v živote oveľa ťažšie ako väčšina z nás. Napriek tomu sa nevzdáva a robí krásne veci. Rád by som mu pomohol pri ich propagácii a predaji. Pozvem ho na niektoré naše akcie v apríli – budete sa s nim môcť osobne stretnúť, rozprávať a obdivovať jeho zručnosť.

Položil som mu pár otázok.

Ako si sa dostal k rezbárstvu a dosiahol také dokonalé a jemné prepracovanie tvojich diel? Je to viac o talente alebo trpezlivosti a drine?

Tu by som citoval českú wikipédiu, ktorá to dobre vystihuje: “Obvykle se laický řezbář (autodidakt) snadněji obejde bez odborného vzdělání, než absolvent umělecké školy bez talentu, invence a rukodělné zručnosti.”

Talent je potrebný, ale je to len prvý krok. Sám o sebe ostáva len talentom bez výsledku. Aby rezbár s talentom dosiahol vysokú úroveň, je potrebná veľká trpezlivosť a veľmi veľa práce. Nevzdať to pri nezdare, pri pokazenej práci, ale začínať znova a znova. Učiť sa ovládať dláto, rozumieť drevu…

Majster rezbár David Esterly vraví, že pri práci na projekte začína ako boh a končí ako otrok. Začína myšlienkou v hlave k vytvoreniu diela, ale čoskoro zistí že sa musí učiť „rezať podľa vlákien“ dreva, s ktorým pracuje. Esterly hovorí, že veľký rezbár skončí v situácii, keď mu drevo povie čo má robiť. Majster rezbár teda počúva drevo a spolupracuje s nim.

Toto bola jedna s prvých myšlienok,ktoré som si osvojil, keď som začal s jemnými kvetmi. Je potrebné spolupracovať s materiálom, vnímať ho a prispôsobiť sa mu. V uvedenom článku sa spomína aj Aristoteles, ktorý hovorí o procese dosiahnutia výnimočnosti ako meradle cnosti života. Aj on zdôrazňuje, že všetko sa učíme skutočnou prácou – staviteľ budovaním stavieb, hudobník hraním na nástrojoch. Podobne aj my sa stávame tým, čo robíme – striedmymi sa stávame striedmym konaním, statočnosť získavame statočnými činmi…

Veľa som o Esterlym čítal pri mojich začiatkoch s vyrezávaním kvetov a som s ním v spojení e-mailom. Zároveň som študoval Grinling Gibbons, ktorý pravdepodobne začal ako prvý s touto technikou v 16. -17. storočí. Tieto kvety patria medzi zabudnuté umenie. Dlho to nikto nedokázal. Až Esterly.

V dobe, keď som začal s vyrezávaním kvetov, netušil som týchto majstroch. Myšlienku mi vnukla rozprávka, myslím, že to bolo zo série Rozprávanie kvetu kamélie. Boli dvaja kováči – jeden bohatý babrák a druhý chudobný majster. Chudobný ukul zo železa jemnú ružu. Ten bohatý mu to závidel a skritizoval jeho prácu. Mňa napadla myšlienka, vyrezať ružu s dreva. Prvá bola ľalia pre sochu sv.Jozefa do kostola. Až neskôr som sa dozvedel o spomínaných majstroch.

K rezbárstvu som sa dostal postupne. Keď som mal 22 rokov skončil som na invalidnom dôchodku so zlyhaním obličiek a na dialýze. Doma som sa začal venovať práci s drevom – stolárstvo, bytové doplnky, stolíky, stojany a pod. Robil som pre priateľov a priateľov mojich priateľov. Vyštudoval som elektrotechniku v Banskej Bystrici, ale išiel som trochu iným smerom – k stolárstvu. O niekoľko rokov neskôr, keď som už stolárčinu nezvládal, mi švagor, ktorý vyrába gemerské črpáky, navrhol aby som skúsil rezbárstvo. A tak som skúsil.

Všimol som si, že veľa študuješ knihy o rozmeroch a proporciách ľudského tela, technikách opracovania dreva, máš veľké množstvo nástrojov a celá práca vyžaduje nielen sústredenie, trpezlivosť, zručnosť, ale aj štúdium techník a námetu, ktorý ideš stvárňovať. Aké sú časové proporcie pre spracovanie náročnejšieho diela?

Pre vytvorenie diela je potrebná aj dobrá znalosť námetu. Čím viac informácii, tým vernejšie môže byť vyhotovenie. Napríklad kvet ľalie. S pôvodnej ľaliovky boli vyšľachtené ľalie a je ich vyše 200 druhov. Každá má svoju charakteristiku, tvar lupeňov, listy a veľkosť. Moja prvá išla do kostola a tak som chcel poznať aj jej symboliku v kresťanstve. Ľalia symbolizuje čistotu, kvet symbolizuje zavŕšenie diela a poslania v živote. Aj keď sa niektoré témy zdajú jednoduché, pri ich spracovaní neraz zistím veľkú obsiahlosť námetu. Napríklad pri sýkorke veľkej (Parus Major), ktorá je zákonom chránená. Naša najväčšia čeľaď sýkoriek zahŕňa vyše 50 druhov. Študujem ich farby očí, peria aj zvyky. V Anglicku sú známe tým, že vyzobávajú viečka na fľašiach s mliekom a vyjedajú smotanu.

Každá téma vyžaduje iný čas štúdie. Veľmi dlho som hľadal podklady na Jezuliatko v životnej veľkosti, pretože som nenašiel štúdie, ktoré by mapovali novorodenca. S povolením mamičky som nafotil veľa fotografii niekoľkomesačného dieťatka a množstvo detailných fotografií som zohnal z internetu. Proporcie som získal aj vďaka jednému z najvýznamnejších sochárov starovekého Grécka Polykleitosa, ktorý vydal tzv. Kánon – pojednávanie o proporciách ľudského tela. Na základe tohto pojednávania vytvoril sochu dokonalej postavy doryphoros (športovec s kopiou). Okrem toho som musel naštudovať polychrómiu (niekoľko vrstiev náterov a farieb). Aj keď sa dnes používajú moderné a rýchlejšie spôsoby farbenia, uprednostňujem techniky starých majstrov ako napr. Majster Pavol Levoče. Polychrómia pochádza zo 16. storočia. Samotná práca sa pohybuje pri náročnejších prácach od 200 hodín (dubová vetvička) do 1500 hodín pri veľkej kompozícii.

V Tvojej dielni som videl staré a vysušené drevo, hrubšie opracované návrhy a aj dokončené, veľmi jemne spracované finálne práce. Čo všetko musí urobiť rezbár od fázy “zrezania stromu” až po krásnu drevenú sošku alebo plastiku?

Cesta, ktorou drevo prejde od zrezania stromu, je dlhá. Drevo je potrebné spracovať – naštiepať na štvrťky a polky, alebo narezať na foršne hrubé 5-8 cm. Potom ho treba uložiť na sušenie pod strechu. Po vyschnutí dreva, v závislosti na hrúbke, od 2 rokov a viac sa môže pristúpiť k práci. Nasleduje opäť spracovanie dreva na potrebnú veľkosť. Robí sa to obyčajne strojom ako je píla alebo hobľovačka, niekedy sa drevo lepí do bloku. Závisí to podľa druhu a námetu diela. Až potom začne vlastná práca na diele. Práca s dlátami, vypracovanie a podľa potreby záverečný náter, či farbenie. Používam prírodné nátery, vosky (včelí a carnabua), šelak, prírodné živice ako damara, olej lisovaný za studena. Väčšinou nechávam drevo bez náteru. Ochranný náter je len pri niektorých dielach ako ochrana voči prachu, podľa požiadaviek záujemcu.

Trhoviská a obchody sú zaplavené lacnými drevenými výrobkami, ktoré sú urobené na číslicovo riadených strojoch s vysokou produktivitou, ale aj s dobrou detailnosťou opracovania. Kupujú si dnes ešte ľudia náročné a drahé ručne vyrobené diela? Kde vidíš budúcnosť ručnej práce v konkurencii so strojmi?

V dnešnej konzumnej dobe je nemožné konkurovať strojovej výrobe. drevorezby robene kopírkami sa často predávajú ako ručná práca, lebo povrchovú úpravu robia ručne. Naproti tomu rezbárska ručná práca je nezameniteľným originálom, ktorý sa nikdy neskopíruje rovnako. Nelíši sa len štruktúrou dreva, ako pri strojnej výrobe, ale rozdiely sú viditeľné aj v celkovom vyhotovení. Avšak cenou a ani časom nie je možné konkurovať priemyselnej výrobe. Vidím ako remeselníci rušia svoje dielne. Platy sú nízke a nezamestnanosť stúpa. Ľudí jednoducho nahrádzajú stroje. Ak sa nezmení situácia a postoj ľudí, tak remeslo ako také nakoniec zanikne. Výrobky na mieru sú zriedkavejšie a nikomu sa nechce čakať. V obchode si kúpia, čo potrebujú hneď.

Všimol som si, že okrem každodennej práce v dielni, si vytváraš aj propagáciu na internete, robíš si fotografie a videá svojich diel. Máš nejakých spolupracovníkov, ktorí Ti pomáhajú s námetmi, propagáciou, obchodom a pod? Ako to všetko zvládneš ako invalidný dôchodca? Budem aj trochu indiskrétny a spýtam sa Ťa na výšku Tvojho invalidného dôchodku. Ak nechceš nemusíš odpovedať. Sada kvalitných dlát vraj stojí okolo 1000 euro, potrebuješ drevo, hovoríš, že práca na jednom diele zaberie stovky hodín, predpokladám, že po transplantácii obličky navštevuješ aj lekárov a nemocnice a pribúdajú Ti ďalšie výdavky. Ako to prežiješ v regióne Pohorelej, kde asi nie je príliš veľa mecenášov a bohatých zákazníkov pre Tvoju prácu?

Fotky, videá, web stránka – to všetko stojí peniaze a po 20 rokoch plného invalidného dôchodku mám teraz len polovičný dôchodok vo výške 146 € mesačne. Všetko – od vybavenia dielne až po propagáciu si robím sám. Webovú stránku mám free verziu a podľa šablóny som si ju urobil sám. Mám aj staršie, ale vlastné vybavenie na fotografovanie, statív aj reflektory. V dielni mám vlastné prípravky na prácu aj dláta. Šípovú ružu, s ktorou som vyhral súťaž v zahraničí, som vyrezával ešte s doma robenými dlátami. Znamenalo to ďalšie štúdium materiálov a spracovania kovov. Kaliacu pec nemám a tak som vyrábal už s kalenej ocele. Použil som poškodené hobľovacie nože W18%. Wolfrámové sa síce ťažšie opracovávajú, ale sú lepšie. Vyrábal som aj dlabacie vrtáky a kvalitné nože. Využil som všetko poškodené k čomu som sa dostal a malo kvalitnú oceľ. Pôvodne som uvažoval kaliť s pomocou vysokofrekvenčnej cievky bez jadra, tak ako sa kalia pílky na železo. Ale chcelo to objednanie cievky. Úplne na začiatku som mal dva nožíky a tri dlátka. Teraz mám už vybavenie podstatne lepšie, aj profesionálne dláta, ktoré som vyhral na súťaži ako hlavnú cenu.

Všetko mi to dáva zabrať a niekedy ráno vstávam akoby som práve prišiel zo šichty. Robím ako sa dá a ako mi to dovolí choroba. Niekedy mám cez obed dlhšiu prestávku a potom vyrezávam večer až do noci. Ráno vstávam medzi siedmou – ôsmou. Fotografie a videá robievam len večer.

Cena dlát sa pohybuje od približne 10€ až po 500€ za kus. Tie najpoužívanejšie sú okolo 25-35€ za kus. Podľa druhu rezby je aj náročnosť na vybavenie. Pri jednoduchých a malých rezbách stačí pár dlát, pri náročnejších je už potrebné viac. Sada 20 dlát švajčiarskej firmy Pfeil sa pred časom predávala za 1200€. Neviem ako je to dnes. Ja mám teraz cca 100 dlát od dvoch výrobcov (švajčiarsky Pfeil a slovenský m-stein) a svojej vlastnej výroby. Dodnes s nimi pracujem.

Choroba si tiež žiada svoje – pravidelné kontroly, lieky, sporadicky skončím v nemocnici. Je to náročné a potom sa všetko komplikuje. V tejto oblasti je to veľmi slabé. K oficiálnemu priemernému platu sa priblíži len málokto. Ak mám byť úprimný tak prežívam a čakám kedy príde ďalší dôchodok. Ceny všade stúpajú a dôchodok o 1,90€. U mňa len 0,95€ a to veľmi nepomôže. A keby som sa chcel zamestnať – 20 rokov invalidného v životopise spraví svoje.

Vyhral si medzinárodnú súťaž rezbárov v zahraničí. Čo Ti to dalo?

Vďaka súťaži som videl, ako ocenili moju prácu skutoční odborníci, ktorí sú sami uznávanými rezbármi a mohol som pokračovať na svojom zlepšovaní sa. Vždy sa dá ešte niečo vylepšiť. Zároveň som sa skontaktoval s rezbármi v zahraničí, ktorí nemali problém podeliť sa so mnou o svoje skúsenosti a názory.

Keď mi hovoríš o tom, čo všetko si si všetko vytrpel vo svojej chorobe a pri dvoch transplantáciách, často pripomínaš pomoc Boha. Z Tvojich slov mám pocit, že cesta k rezbárstvu a silnej viere viedla cez veľké trápenia. Bez nich by si možno dnes pracoval ako elektrotechnik alebo informatik v nejakej firme v Banskej Bystrici a Tvoje diela by vôbec nevznikli. Ako to vidíš?

Máš pravdu 🙂 Keď som skočil elektrotechniku (mal som len tri a pol ročnú ročnú a skončil som ju na samé jednotky) pracoval som v Leteckých opravovniach v Banskej Bystrici. Mal som v pláne večernú maturitu a potom elektrotechnickú fakultu, čo bola vtedy jedna z najťažších škol. Už som mal prihlášku na večernú maturitu vypísanú, keď mi zlyhali obličky. Moja cesta by bola pravdepodobne úplne iná. Mal som veľké plány, ako každý mladý človek, ale boli iné ako je moja súčasnosť. Boha som bral tak, že som veril, že existuje a to bolo všetko. Až keď sa mi zosypal život a sny, ako domček z karát, potom som začal hľadať odpovede, cestu a smer. Môj otec bol strojár. Aj vďaka nemu mám rád stroje a som elektrotechnik. Bol som však ďaleko od dreva. K nemu som sa dostal až na invalidnom dôchodku, keď som bol na dialýze. Otec mi postupne urobil stroje, aby som nemyslel na chorobu, nehľadel do prázdna a aby som skúsil niečo doma robiť. Začal som viac čítať Sväté písmo a premýšľať. Zmysel utrpenia som pochopil vo veľkej miere aj vďaka Denníčku sv.Faustíny. A zmenil som pohľad naň. Už ho neberiem ako to zlé, aj keď je to stále ťažké, ale zmenil som sa. Bolesť je stále bolesť, už ju ale vnímam inak. Ježiš nás učí, že utrpením sa láska zušľachťuje a kryštalizuje. Čím väčšie utrpenie, tým je láska čistejšia. Často nechápeme zmysel utrpenia a mnohí to berú len ako zlo. A niekedy ako trest. Ale pravda je iná a často až s odstupom času zistíme, že práve utrpenie, problémy, ktoré sme prekonali, nás zachránili od niečoho horšieho. A potom zmeníme svoj smer a myslenie, prehodnotíme, to čo je v živote naozaj dôležité a zmenia sa aj naše hodnoty a priority. A to hlavne v tých najťažších chvíľach. Keď človek leží v nemocnici a vníma svoju bezmocnosť, vidí zároveň aj svoju slepotu. Zrazu nie je dôležité mať nové auto, novú fasádu na dome, už ho netrápi dovolenka v zahraničí, alebo čo sa dnes nosí a aká je móda. Už netreba kúpovať nové topánky a stačia aj tie staré. Človek nevie či sa ešte vráti domov a načo mu bude nové auto, keď si už doň možno nesadne, alebo či si doma pozrie hokej na novej plazme. Zmení sa pohľad na svet. Pekne to povedal otec synovi vo filme Starý včelár, keď chcel syn predať voly a kúpiť koňa – že viac zarobia, lebo kôň je silnejší a rýchlejší. Vtedy mu starý včelár povedal: Nemáš čo jesť? Vari si nemáš čo obliecť? Vrecká sa vám zbesneli.

Boh nás utrpením a ťažkosťami priťahuje k sebe, poúča a usmerňuje.Tak ako otec napomína svojho syna, keď robí niečo zlé. A syn si niekedy nedá poradiť, nechce sa poučiť a má svoju hlavu. A tak aj my musíme prejsť veľa krokov, aby sme došli do cieľa a nezišli sme s cesty, po ktorej nás chce Boh viesť. A niekedy má utrpenie hlbší zmysel, úplne skrytý pred okolitým svetom. Takže máš pravdu, ktovie kde by som dnes bol, keby som bol zdravý a čo by som robil. Ani by som netušil, že dokážem vyrezávať z dreva 🙂

Jaro, veľmi Ti držím palce a rád by som Ti pomohol dostať Tvoje práce medzi ľudí, ktorí vedia oceniť poctivú prácu a šikovnosť. Aké sú Tvoje sny a plány do budúcnosti?

V hlave mám nápady, ktoré by som rád realizoval. Niektoré som už takmer zabudol a potom si znova pripomenul. Všetko chce čas, peniaze, slušné zdravie a pokoj pri práci. Tak uvidím, čo z toho sa mi ešte podarí.