Do stavu vyčerpanosti  dospejeme najrýchlejšie, keď sme netrpezliví, keď nepoznáme mieru a príliš veľa očakávame. Náš egoizmus nás neustále poháňa, stále niečo žiadame pre seba a máme menej času na druhých. Požadujeme čo najlepšie výsledky v čo najkratšom čase – v práci aj v živote. My však nie sme stroje, ani sme sa nenarodili na pretekársku dráhu v produktivite. Nasmerovali nás tam možno učitelia, médiá a rôzni ľudia, ktorých takto tiež niekto niekedy sformoval. Aj môj život je poznačený tým, že som učil ľudí zvyšovať produktivitu. Vysvetľoval som im, ako z minimálnych vstupov vytvoriť maximálne výstupy a pritom skrátiť priebežný čas. Čo k tomu dodať? Časom som prišiel na to, že vôbec nie je dôležité koľko vstupov premeníme na výstupy za jednotku času. Dôležitejšie je žiť, vychutnávať si každý moment, vedieť si vybrať správne veci, ktorým sa človek bude venovať a ignorovať veci zbytočné.

Nesmejte sa z ľudí, ktorí presedia celý deň pozeraním sa na more, neodsudzujte starých ľudí, ktorí sa pomaličky motkajú okolo nás. Premýšľam, nad tým, že založím Slovenské centrum antiproduktivity – hnutie, ktoré bude spájať ľudí, ktorí chcú žiť pomaly. Pomaly jesť a vychutnávať si každé sústo, pomaly čítať, pomaly prevaľovať na jazyku dobré vínko a nikam sa neponáhľať, pozerať sa na nebo, voňať vzduch okolo seba a počúvať ticho. Pozoroval som nedávno môjho otca ako pomaly kráča a spomalil som aj ja. Načo sa hnať, stresovať sa, snažiť sa vybaviť čo najviac vecí, keď je každá chvíľa nášho života jedinečná a nikdy sa nezopakuje? Veď v tej rýchlosti niekedy ani nevidíme a necítime tú krásu okolo.

Keď sme boli malí, naši starí rodičia pracovali na poli a gazdovstve. Jeden starý otec ma vozieval na vozíku na roľu pri Židovskom cintoríne vo Varíne. Druhý starý otec mi ukazoval včelín a rôzne stroje, ktoré mal v humne. Pracovali a žili pomalšie ako my. Zabíjačka sa končila rozprávaním do noci a podobne aj drápačky peria, tkanie kobercov alebo iné domáce práce. Necítil som vtedy takú náhlivosť ako dnes. A podobne aj moji rodičia – prišli z práce ešte za svetla a išli sme na výlet, alebo sme sa spolu hrali nejaké hry. Ešte predtým, ako som sa naučil čítať, mi môj otec prečítal mnohé hrubé knihy – od Dobšinského, cez Maya až po Dumasa a Verneho. Prežíval som príbehy kapitána Korkorána, Tarzana a mnohých ďalších. V sobotu o pol tretej sme si sadali k rádiu a počúvali sme rozhlasové hry pre mládež. Nikam sme sa neponáhľali a normálne sme žili.

A dnes nás niekto presviedča, že potrebujeme rast HDP a ja sa ho pýtam – načo? Politik alebo ekonóm odpovie, že rast HDP zvyšuje počet pracovných miest a ja si myslím, že je to nezmysel, lebo HDP rastie stále viac vďaka robotom a nie cez uštvané a zrobené „ľudské zdroje.“ Máme čas na porady a výkazy, ale nie na deti, zvyšujeme produktivitu a zarábame viac, ale nemáme možno ani čas na to, aby sme zarobené peniaze rozumne minuli. Kvantitou vecí prekrývame skutočnú kvalitu nášho života.

Tak čo? Vyvoláme vzburu ľudských zdrojov? Povieme im, že chceme radšej žiť ako produkovať šmejdy, ktoré sa stále rýchlejšie kazia? Kedysi som si kúpil topánky v otrasnom obchode John Garfield a už tam nevkročím. Nedávno som išiel do iného obchodu, na rozdiel od arogantného Garfielda mi reklamáciu uznali, ale topánky boli nanič. Kam sme sa to dopracovali? V autách značky BMW mi praskla reťaz v motore, vypadla skrutka z kolesa a odišli vzduchové vankúše, na hodinkách Tissot mi po roku odpadli ručičky, na počítači Apple sa mi trhajú káble. Supermarkety kŕmia ľudí odpadom a T-mobile a Orange nám každý rok kazia Vianoce svojou stupídnou reklamou. Prečo to robia? Lebo všetci chcú stále viac a hlavne – rýchlo, rýchlo a rýchlo. Vzbúrme sa, bojujme za pomalosť, poctivosť, trvácnosť, slušnosť a kvalitu. Snažme sa o pomalé a pekné prežívanie nášho života. Kto sa hlási do môjho Centra antiproduktivity? Pokojne si sadnite a pozrite si komentár Anselma Grüna o pomalosti. Pekný a pomalý deň 🙂

0