Riadia ľudí. Aspoň si to myslia, pretože ľudia sa veľmi riadiť nedajú. Nie sú to stroje. Hovoria o motivácii a majú na mysli strašenie alebo kupovanie si pracovníkov. Nikdy si nepriznajú chybu. Keď sa stane v ich firme nejaký problém, vždy nájdu vinníka. Kritizujú spolupracovníkov za to, čo ich oni sami nenaučil. Keď sa hovorí o úspechoch, vždy radi pripomenú svoje zásluhy. Majú radi tabuľky, grafy a prezentácie. Výsledky sú pre nich dôležitejšie ako spôsob ich dosiahnutia, čísla majú vyššiu prioritu ako ľudia. Dôležité sú trendy, analýzy a reporty, ktoré ukazujú úspechy firmy a jej šéfa. Šéf nerobí chyby, len jeho podriadení. A preto treba pravidelne analyzovať ich vyťaženie, dochádzku, kontrolovať ich prácu a jej výsledky. V prípade chýb strhávať odmeny a trestať. Šéf musí mať predsa rešpekt.

Pravidelne organizujú schôdze a porady, každý problém treba analyzovať a napísať k nemu akčný plán. Občas treba vyskúšať aj lojalitu pracovníkov – schôdzami a pridelením práce, keď by už radi išli domov. Najlepšie v piatok podvečer. Ľudia musia vidieť, kto je tu šéf – musia robiť, čo im prikáže, tak ako si to praje, v takom čase a na takom mieste, ako rozhodol on. Veľkí šéfovia. Tabuľky a grafy sú dôležité, ľudia musia často odložiť svoju prácu a pripravovať podklady pre šéfa. A potom poslušne sledovať ich premietanie na stenu. Veľkí šéfovia. Majú aj svojich obľúbencov – počúvajú ich, obdivujú, súhlasne prikyvujú a prinášajú správy o neprispôsobivých spolupracovníkoch. Veľký šéfovia a pritom takí malí.

Poznal som rôznych veľkých šéfov. Jeden mal vždy pravdu, druhý si napísal detailný manuál na správanie sa svojich manažérov (aj s povinnou literatúrou) a striktne kontroloval každý detail, ďalší si vybrali nejakého guru manažmentu a snažili sa ho napodobňovať, ďalší mal patent na rozum a nikto mu radšej nič nepovedal. Niekedy mám pocit, že je ťažšie byť normálny a sám sebou, ako sa obliekať do rôznych manažérskych kostýmov a masiek.

Premýšľam, prečo niektorí šéfovia nehovoria pravdu, prečo si nevedia priznať chybu, prečo tak úzkostlivo zakrývajú svoje nedostatky, prečo majú radšej pochlebovačov, ako tých, ktorí im dávajú pravdivé spätné väzby. Napadajú ma slová zbabelosť, nízka sebadôvera a integrita, strach zo zlyhania a neúspechu.

Myslím si, že šéfa by vo firme nemalo byť vidieť. Tak ako rozhodcu pri futbale. Zlý rozhodca neustále píska a gestikuluje, je stredobodom hry, ktorú neustále prerušuje a kazí. Tak ako šéf, ktorý ľudí zdržuje schôdzami zápismi, formulármi, tabuľkami, prezentáciami a zložitými pravidlami, ktoré vymyslel. Šéf by mal byť malý, nenápadný, sedieť niekde v kúte a pracovať v pozadí. Mal by pomáhať, vytvárať ľuďom podmienky, neprekážať v práci, tak ako rozhodca, ktorý sa uhýba pred bežiacimi hráčmi.

Aj ja som chcel byť kedysi veľký šéf. A určite som vyzeral smiešne. Vekom som začínal chápať, že šéf by mal byť skôr malý, aby sa veľkými mohli stať jeho spolupracovníci. Na to, aby bol človek taký aký je, aby slúžil a nezakladal si na svojej dôležitosti treba viac sily ako na budovanie svojej pozície bezchybnosti a moci. Dobrý šéf berie chyby svojich spolupracovníkov na seba a svoje zásluhy prenechá im. Je nenápadný a neviditeľný.

Mnohí šéfovia to však majú ťažké. Je len málo ľudí, ktorí im povedia pravdu a preto sa niekedy správajú ako sloni v porceláne. Ich spolupracovníci sú radšej ticho, alebo hovoria to, čo chcú „tí hore“ počuť. Rozprávajú sa o šéfoch za ich chrbátmi, často zveličujú ich chyby a svoje historky dopĺňajú o vymyslené príbehy. Škodoradostne sa tešia, keď šéf urobí chybu a sami ešte zhoršia jej následky. Neveria veľkému šéfovi, ohovárajú ho a občas úmyselne prekrútia jeho inštrukcie. Sedel som nedávno na seminári, kde nám Filip Dřímalka prezentoval robotický vozík, ktorý behá s upevneným tabletom po firme a  šéf takto vidí jednotlivé pracoviská a pracovikov a môže s nimi komunikovať aj z domu. Okamžitá reakcia viacerých účastníkov bola taká, že premýšľali ako prekryť tablet uterákom alebo zhodiť vozík zo schodov.

Je len málo ľudí, ktorí by robili úmyselne svoju prácu zle. Každý sa snaží – šéf aj jeho podriadení (aké hrozné slovo v 21. storočí). Pri práci však robíme aj chyby. Mali by sme si pomáhať. Aby sme chyby nemuseli skrývať, aby sme sa nebáli, že nás budú kritizovať a stratíme svoju tvár. Strácame ju vtedy, keď ju máme zakrytú maskou dokonalosti a pretvárky. Za maskou sa možno cítime bezpečne, ale cez masku v nás druhí nevidia to dobré, čo je v nás. Cez masku ťažko vytvoríme dôveru. A z jednej masky vznikajú masky ďalšie – až máme na konci malý karneval. Karneval, v ktorom sa stratila pravda a každý sa vydáva za niečo iné ako v skutočnosti je. Až kým nepríde vytriezvenie a všetci pochopíme, že sme malí, krehkí a bezbranní. Veru, bez masiek vyzeráme ľudskejšie, dokážeme si pomáhať a spolupracovať. Aj bez príkazov veľkého šéfa, z ktorého sa stal zrazu normálny človek.

0