Zaniknú slovenské sady a jablká?

Rozhovor o tom, prečo sme na Slovensku takí sprostí, nekupujeme slovenské výrobky a volíme si hlúpych politikov.

Rozhovor s Emilom Schultzom o tom, aké dôležité je, aby sme na Slovensku pestovali a konzumovali svoje vlastné jablká a aké krásne a ťažké je povolanie ovocinára. Pri podobných rozhovoroch ma vždy napadne prečo máme na Slovensku úradníkov a politikov, ktorí tak systematicky ničia túto krajinu a podporujú obchodné reťazce a zahraničné korporácie na úkor slovenských podnikateľov. Kladiem si ale aj otázku, prečo sme takí hlúpi a kupujeme si potraviny dovezené zo zahraničia. Keď vidím v reštaurácii napríklad Mattoni alebo Römerquelle, tak odchádzam. Kupujem si zásadne ovocie z Emilovych sadov alebo od Jožka Vozára, pijem Sulinku a konzumujem mäsové výrobky Berto alebo Gašparík. Mám rád Žilinskú tresku, čokolády Lyra, slovenské bicykle Sharvan a slovenských nábytkárov, ktorých prácu dokáže Peter Pallo predávať aj na náročné zahraničné trhy. Za to, aká je zanedbaná naša krajina si môžeme sami. Opakovanie sme volíme klamárov typu Mečiar, Dzurinda, Fico alebo Pellegrini. Mnohí uverili podvodníkom typu Kotleba alebo Kollár. Ale hlavne – sme leniví a chodíme nakupovať do zahraničných obchodných reťazcov a nepozeráme sa na krajinu pôvodu. Naučme sa nakupovať priamo u našich slovenských farmárov. Včera sme sa s Vladkom Maslákom bavili s chovateľmi prasiat. Aj tu prichádza obrovská kríza. Čina nemala bravčové. Celá Európa im ho začala produkovať. Čína si medzitým vybudovala vlastné kapacity. Ceny bravčového letia dole a ceny obilia hore. Chovatelia prasiat prichádzajú každý mesiac o veľké peniaze a likvidujú chovy. Takto by sme mohli pokračovať a pýtať sa, prečo sa vyvážajú napríklad naše lacné morky do Nemecka, aby nám potom nemecké obchodné reťazce predávali drahé morčacie mäso. Aj o týchto témach budeme diskutovať 8.11.2021 na našej Akadémii Dobrého Pastiera na tému Technológie a humanita. Našimi hosťami budú Michal Gregor, Tomáš Gregor a Emil Schultz. Práve mi domov prišli zásielkovou službou jablká od Emila Schultza. Testuje nový spôsob doručovania ovocia tak, aby sa nepoškodilo, priamo k zákazníkom. Verím, že to bude fungovať.

Janko veľmi si vážim, že si ma oslovil na tento rozhovor, pretože tento rok je pre nás taký špeciálny. V tomto roku oslavujeme 55 rokov od kedy môj otec ako absolvent Strednej záhradníckej školy v Malinove, kde počas spoločného štúdia spoznal moju mamu, spolu sa presťahovali po škole do jej rodiska a začali svoj spoločný život. Tam založili prvý ovocný sad v miestnom roľníckom družstve vo Dvoroch nad Žitavou. Otec v ňom pracoval ako na svojom, nepretržite 44 rokov. Tajne dúfal, že raz ten ovocný sad bude možno jeho alebo niekoho z rodiny. Dlho to vyzeralo tak, že nikto taký sa v rodine nenájde, nakoľko moje staršie sestry sa vybrali inou cestou ako ovocinárstvo. A ja som bol odmalička zbláznený do športu a nič iné pre mňa neexistovalo. Moji rodičia boli ale veľmi prezieraví ľudia a popri športe ma viedli aj k ovocinárstvu aj keď ja som to vždy bral tak, že predsa niečo vyštudovať musím. Popri futbale som postupne vyštudoval, tak ako moji rodičia, Strednú záhradnícku školu v Malinove a neskôr aj Slovenskú poľnohospodársku univerzitu v Nitre. Stretával som postupne profesorov, či už na strednej alebo neskôr na vysokej škole, ktorí si môjho otca neskutočne vážili a ja som to ako študent nikdy nechápal. Až  teraz si človek uvedomí, že môj otec sa v 80.-90. rokoch staral o 228 ha ovocných sadov, kde vyprodukoval ovocie, ktoré sa predávalo po celom Československu. A už ani nehovorím koľko generácii brigádnikov sa u neho v sade vystriedalo. Dovolím si povedať, že vo Dvoroch nad Žitavou nie je rodina, z ktorej by aspoň jeden člen nepracoval v našich sadoch. Bolo to obdobie keď potravinová sebestačnosť v deväťdesiatych rokoch bola na 90%. Áno, možno si niekto povie, že nebola alternatíva zo zahraničia. Ale vtedy ako tak fungovalo poľnohospodárske školstvo, prvovýroba ako aj následný spracovateľský priemysel a zákazníci si nevedeli predstaviť iné produkty ako slovenské. Bojím sa o slovenské ovocinárstvo a moje úvahy sa ti pokúsim v krátkosti zhodnotiť. Máme už cez 30 rokov od pádu totality a ak by som mal, respektíve mohol hodnotiť tak začnem od školstva. Pred nedávnom som chcel mojim deťom ukázať školu kde som vyštudoval ja aj moji rodičia. Školu, ktorá mala vlastné ovocné sady, skleníky, prekrásny park ako aj vybudovanú infraštruktúru v podobe internátu, laboratórií a pod. Bolo mi skoro do plaču keď som videl tu developerskú likvidáciu celého areálu kde som maturoval v roku 1998. Ešte horší osud postihol aj poľnohospodárske stredné školy v Šuranoch, Dvoroch nad Žitavou, ktoré mali ešte lepšie vybudovanú infraštruktúru. Povieme si „kto zato môže“? No predsa my občania SR za to môžeme. Ovocných sadov bolo v 90. rokoch na SR 18 tisíc ha, teraz štatistiky hovoria o 6 tisíc ha. Ak budem veľmi optimistický, tak hovorím, že ako tak schopné konkurovať vyspelej Európe je možno 1500 ha ovocných sadov. Vyprodukujeme 35 tisíc ton jabĺk aj napriek tomu, že celková spotreba na SR je 150 tisíc ton a to sme pomaly najhorší v spotrebe tohto ovocia na obyvateľa v EU. Srdce ma bolí keď cestujem po Slovensku a vidím na poliach torzo plotov, ktoré ešte poľnohospodári nestihli zlikvidovať po tom čo zlikvidovali už ovocné sady. A pri tom máme skoro najlepšie klimatické podmienky na pestovanie ovocia v Európe. Povieme si „koho to je vina“? No naša je to vina, že nie je záujem o ovocie dopestované na SR. Predovšetkým nás ovocinárov, ktorí sme zaspali dobu a namiesto bubnovania na poplach pri udeľovaní dotácii sme boli radi, že dostaneme aspoň niečo aj keď v porovnaní s ostatnými sektormi v poľnohospodárstve máme najviac ručnej práce, ale na dotáciách do ovocinárstva to nebolo vidno. Práve naopak, na komodity, ktoré zbierali stroje boli veľakrát väčšie dotácie ako na ovocné sady kde sa všetko robí ručne. Ďalej je to vina nás konzumentov, pretože dávame prednosť zahraničnému tovaru pred tým domácim. To by sa v takom Francúzku alebo Taliansku nemohlo stať, pretože tam je nemysliteľné aby sa predával iný tovar ako ich. Je to proste v nich. Lokálpatriotizmus učia deti v rodinách aj v školách. Posledným klincom do rakvy ovocinárstva je spracovateľský priemysel. Ten na SR už pomaly neexistuje a ak áno, tak je v zahraničných rukách a tých absolútne nezaujíma odkiaľ budú mať surovinu do svojich jablkových výživ, kompótov a produktov z ovocia. Všetky štáty naokolo vrážajú obrovské peniaze na podporu poľnohospodárstva, na zvýšenie potravinovej sebestačnosti a u nás sa o tom len roky rozpráva. A pre spomínané problémy ovocinári rozmýšľajú o ďalšom vyklčovaní sadov.

• Prečo si myslíš, že by mali Slováci jesť slovenské jablká?

Veľmi veľa cestujem. Vždy keď môžem tak sa zbalím a idem pozrieť ako sa ovocinárom darí vo svete. Za posledné roky sme precestovali spolu s kolegami ovocinármi zo SR a ČR skoro celý svet (počnúc celou Európou, Čile, Kanada, Austrália, Novy Zéland). A vieš čo ma najviac zaujíma na mojich cestách? Samozrejme spôsob pestovania, nové odrody, nové technológie. Ale najviac to, čo majú na pultoch v obchodoch. Koľko % je tam zahraničného ovocia, resp. tovaru a koľko % domáceho.  Asi nebudeš prekvapený, keď ti poviem, že je to percentuálne tak ako to bolo aj u nás v 90. rokoch.  90% domáceho a 10% zahraničného. Tam si konzument nepraje, aby tam bolo viac cudzieho tovaru. Chce prioritne podporiť domácu produkciu, pretože vie, že poľnohospodár, okrem zdravých domácich produktov, vytvára aj obraz krajiny kde žijú. Vytvára pracovné príležitosti nielen v samotnom poľnohospodárstve ale aj v agroturizme a v službách, ktoré nato nadväzujú. Je smutné keď ti u nás  obchodník povie, že jeho nezaujíma pôvod ovocia, iba cena. A pri tom ideš do supermarketov a tam sú ceny nad 2 eurá a ty vieš za koľko to od teba chcel obchodník kúpiť. Ale bohužiaľ nájde sa zahraničný dodávateľ, ktorý tú cenu akceptuje a na Slovensku je konzument, ktorého pôvod nezaujíma. Je mi smutno keď vidím, že ľudia kupujú zahraničné jablká a pritom naokolo je ešte plno poctivých ovocinárov, ktorí by dali čokoľvek, aby ich Slováci podporili. A to už nehovorím, že slovenské jablká sú omnoho menej striekané ako tie zahraničné, pretože my Slováci sme pápežskejší ako pápež a máme omnoho prísnejšie pravidlá ako sú v celej EU.

• Prečo nedokážu naši ovocinári konkurovať jablkám z Poľska?

Z jednoduchého dôvodu – pretože Poliaci si uvedomujú, že poľnohospodárstvo je jedno z najdôležitejších odvetví. Podpora Poľska z EU pritom nie je vyššia ako naša podpora z EU. Tak isto ako nás pri vstupe do EU nedorovnali ani Poliakov s dotáciami ako berú v západnej Európe. Ale na rozdiel od nás tam funguje vysoká štátna pomoc. Poliak ďalej nemá odvodové zaťaženie na brigádnikov ako u nás. Už roky prosíme našich politikov o „štatút sezónneho zamestnávania“ kde by sa znížilo odvodové zaťaženie a zvýšili počet hodín odpracovaných na dohodu. Poliak má omnoho menšiu byrokraciu na získavanie zahraničných brigádnikov na zber jabĺk. Poliak má proexportné dotácie na ovocie. Poliak nemá stanovený počet postrekov za rok. Je to tam neobmedzené na rozdiel od nás, kde máme daných 8 postrekov za rok a popri tom sa stretávame na jednom európskom trhu. Sme jediná krajina v EU kde majú limity na postreky v dobe keď v čase globalizácie a pohybu tovaru z celého sveta sa k nám dostanú škodcovia, choroby, ktoré my veľmi ťažko môžeme  riešiť. A to už nehovorím o zmene klímy. Tým pádom sú naše jablká drahšie a keď ešte spomeniem nás „nelokál patriotizmus“ tak aj nepredajné. Poliakom už prestávajú konkurovať aj okolité štáty ako sú Česko, Rakúsko kde tiež začínajú s likvidáciou ovocných sadov.

• O čo všetko prídeme, keď zlikvidujeme slovenské sady s jabloňami?

Prídeme predovšetkým o zdravie. Je to najdostupnejší liek na svete. Treba si uvedomiť, že jablká patria od nepamäti k najbežnejšiemu ovociu, ktoré sa pestovalo na Slovensku. Nepoznám jediný poľnohospodársky podnik na južnom Slovensku, ktorý by nemal v minulosti aspoň kúsok jabloňového sadu. Jablká majú veľký obsah vitamínov, relatívne dobre sa skladujú a tým pádom patria medzi tradičné ovocie u nás. Ďalej prídeme o rozmanitosť v krajine, pretože nie je nič krajšie ako rozkvitnuté  ovocné sady na jar keď tam bzučia včely alebo prehnuté stromy od jabĺk na jeseň keď sa všetko pripravuje na zimu. Človek si to uvedomí až keď to stratí. Lenže ovocný sad nie je pšenica, ktorú sejete každý rok. Ovocný sad je ako človek, ktorého musíte najprv vychovať aby bol pre spoločnosť užitočný v dospelosti. Ovocný sad je niečo čo sa vysádza na niekoľko generácii a čo prináša úžitok nie len nám ľudom ale aj už spomenutým včelám aj iným živočíchom. A to už nehovorím, že stromy nám dávajú kyslík a veci potrebné na život ako taký. Ale to bohužiaľ každý berie ako samozrejmosť.

• Máš nejaké riešenia tejto situácie?

Máme hneď niekoľko riešení.  Musíme obnoviť poľnohospodárske školstvo. Každý rodič chce mať v súčasnosti len deti v kancelárii a popri tom ani nevedia ako im škodia. Nie každý môže byť lekárom, právnikom, úradníkom. Niekto musí byť trebárs aj ovocinárom. Chceme si sami začať vychovávať študentov, ktorí by potom mohli u nás začať pracovať. Viem, že je to beh na dlhé trate ale čakať, že naši politici niečo vymyslia už nemôžeme. Chceme dopraviť naše ovocie priamo až ku koncovému zákazníkovi tak aby došlo nepoškodené. Aby to bolo v cene prijateľnej a akceptovateľnej pre každého. Čiastočne sa nám to aj darí v podobe jahôd, broskýň, ale ak sa nám to podarí aj u jabĺk tak si myslím, že sme vyhrali. Pretože my si plne uvedomujeme, že len jablká dajú prácu ovocinárom počas celého roka. A my chceme dať našim spolupracovníkom istotu v podobe práce počas celého roka. Chceme len aby sme za našu tvrdú prácu boli slušné odmenení. Skúsime dať v najbližšej budúcnosti Slovákom alternatívu oproti obchodným reťazcom. Určite nebudeme drahší ako oni a potom je len na konzumentoch ako sa rozhodnú, či siahnu na Slovenské jablká, za ktorými je príbeh a donesieme ich až k dverám, alebo im to bude naďalej ľahostajné a kúpia si hocijaké jablká v obchodných reťazcoch.

• Viem, že si veľmi skeptický k pomoci politikov, ako by sme si vedeli pomôcť sami, napríklad tak, že by sme začali kupovať slovenské jablká a obišli obchodné reťazce?

Áno som veľmi skeptický ku všetkým politikom bez rozdielu strany. Za posledných 30 rokov tu bolo nespočetné množstvo strán, ktoré riadili naše ministerstvo a bohužiaľ vysvedčenie to je nás všetkých.   Ale zároveň si uvedomujem, že nikto nám nepomôže, len my sami. Potrebujeme prestať vyplakávať. Obísť obchodné reťazce je nemožné, ale my chceme vytvoriť iba alternatívu ako si kúpiť slovenské jablká aj inak. Uvedomujeme si, že to je beh na dlhé trate, ale som presvedčený, že to má zmysel. Ponúkame ľudom aby nakupovali priamo od svojho ovocinára, aby spoznali svojho ovocinára, aby ho prišli navštíviť tak isto ako to robili naši rodičia keď prišli na trh za svojim trhovníkom alebo do sadu za svojim ovocinárom a kúpili si od neho jablká a uskladnili si ich. My im jablká dovezieme aj 3x do týždňa ak bude treba. Je to iba o nás, o našom lokálpatriotizme. Ten treba učiť deti, nie iba raz ročne keď hráme MS v hokeji, ale neustále počas celého roka.

• Veríš, že bude lepšie?

Janko ak by som neveril tak to už dávno nerobím. Predal by som to ako mnoho mojich kolegov, ktorí predali svoje firmy veľkým korporáciám a nestaral by som sa čo bude s ľuďmi, ktorí tu roky pracujú. To ale nie je môj štýl. Ja budem bojovať pokiaľ mi zdravie bude slúžiť, kým ma rodina bude podporovať. Ale nechcem už hrať túto hru s distribučnými skladmi, obchodnými reťazcami, ktorým ide len o ich zisky. Ja chcem hrať hru, kde budú spokojné obe strany. Aj ovocinár aj zákazník !

• Emil, v ovocinárstve chýbajú aj ľudia na zber ovocia. Aké vidíš riešenia?

Celkovo v každom odvetví chýbajú ľudia. U nás je to o to horšie, že my všetko robíme ručne. Ešte neexistuje stroj na svete na šetrný zber jabĺk. Už sú síce nejaké prototypy, ktoré sa skúšajú, ale asi ešte pár rokov potrvá pokým sa začnú sériovo vyrábať. Ale na Slovensku si myslím, že je dostatok dlhodobo nezamestnaných ľudí, ktorí by mohli pri správnom nastavení podmienok pracovať v sadoch a tým by si obnovili pracovné návyky a postupne by ich mohli trebárs využívať neskoršie aj v iných odvetviach. Buďme úprimní, kde inde sa najľahšie naučia pracovným návykom ako v poľnohospodárstve? Myslíš, že v automobilovom priemysle by mali s nimi takú trpezlivosť ako my? Veľakrát tí ľudia majú problém ráno vstať do práce. Ale aj tak si myslím, že im treba dať šancu. Každý má právo na slušný život. Covid nás naučil, že môže nastať doba, keď sa zavrú hranice a my prídeme o dlhoročne overených brigádnikov zo zahraničia. Musíme byť nato pripravený nie len my, ale aj politici. Musíme zareagovať tak, že týmto ľudom poskytneme prácu a nebudeme ich obmedzovať nejakými hodinami, nejakým maximálnym stropom ak berú nejaké podpory z úradov ako je tomu do teraz. Lenže u nás funguje legislatíva veľmi pomaly a bohužiaľ vegetácia v sade sa nedá spomaliť ani zastaviť.

• Prečo sa v našich školách nejedia slovenské jablká vo väčšom množstve?

Pretože by to bola vraj diskriminácia. Aspoň to mi povedal náš pán minister keď som sa ho na to pred časom spýtal. Spýtal som sa ho, že prečo môžu dodávať do škôl v rámci programu ŠKOLSKÉ OVOCIE, ktorý je dotovaný z peňazí MPSR a z EU, a je prioritne určený na podporu ovocinárov a zeleninárov, aj obchodníci, ktorí nemajú nič spoločné s poľnohospodárstvom a iba nakupujú ovocie zo zahraničia a dodávajú ho školám. Spýtal som sa ho, prečo nemôžu nastaviť pravidlá tak, aby do školských jedální, do štátnych inštitúcii ako sú napr. domovy dôchodcov, väznice a iné zariadenia mohli dodávať len slovenskí prvovýrobcovia a spracovatelia. Tí by si mohli nastaviť výrobu na niekoľko rokov pretože by mali ako taký zaručený odbyt. To sa bohužiaľ u obchodných reťazcoch nedá povedať, pretože tí Vás za pár centov lepšej ceny zamenia za iných, väčšinou zahraničných dodávateľov.

Môj boj je nič oproti tomu čo robíte vy pre túto spoločnosť v Dobrom Pastierovi. Moji priatelia sa mi občas smejú, že len vyplakávam, ale keď im začnem rozprávať o čom vlastne ovocinárstvo je tak po chvíli hovoria, že by so mnou nemenili. Ale nebyť ich, mojej rodiny a Vás, tak by som to už dávno zabalil. V živote by sme mali každý tvoriť nejaké hodnoty a ja som asi predurčený byť ovocinárom. A pokiaľ zachránim čo i len jeden hektár ovocného sadu a vyprodukujem pár kilogramov zdravého ovocia tak budem spokojný. Ja ďakujem, že v ťažkých chvíľach si môžem za Vami občas vybehnúť do Kláštora pod Znievom a len tak porozprávať. Tam vždy naberiem silu pokračovať. Pokračujme spolu prosím.

45