Spokojnosť

“Spokojnosť robí z chudobného človeka boháča, nespokojnosť robí z bohatého človeka chudáka,” povedal Benjamin Franklin. Vidím stále viac ľudí, ktorí sú nespokojní – so sebou a životom, ktorý žijú, s okolím a druhými ľuďmi, spoločnosťou, svetom. Zdá sa mi niekedy, že čím viac máme, tým väčšou nespokojnosťou trpíme. Chceme mať ešte viac, porovnávame sa s druhými ľuďmi, ženieme sa za množstvom vecí a zážitkov, ktoré vôbec nestoja za to. Nehovorím o nespokojnosti so sebou a stavom vecí, ako hnacou silou učenia a zlepšovania sa. Mám na mysli skôr nespokojnosť, ktorá by sa dala nazvať aj nevďačnosťou alebo snahou mať stále viac.

Veď koľko darov sme dostali – život, lásku Boha a ľudí okolo nás, zdravie, prírodu, v ktorej je všetko na to, aby sme mohli spokojne žiť a tešiť sa z každého dňa. Príroda sa neponáhľa a napriek tomu všetko stihne povedal Lao C’. A my sa ženieme a nestíhame, nevieme sa zastaviť a aj preto nevidíme krásu okolo seba, sme nespokojní a nevďační. Slovo spokojnosť má základ v slove pokoj. Veru, potrebujeme pokoj, upokojenie, spočinutie v tichu a náruči nášho Otca, pokoj, v ktorom nemusíme plniť žiadne ciele, stresovať sa a môžeme len tak sedieť a nechať plynúť okolo seba čas.

Všímam si ľudí v podnikoch a je mi ich často ľúto. Mnohí sú uštvaní, frustrovaní a slovo pokoj považujú za provokáciu. Snažím sa niekedy nájsť zdroje tejto nespokojnosti a rozplýlenia. Moji starí rodičia sedeli na lavičke pred domom, občas sa zastavili susedia, prehodili slovo, pozerali sa na svet a premýšľali. My žijeme vo svete on line, ktorý nás neustále vytrháva z pokoja, utíšenia alebo sústredenia sa na prácu. Maily, spoločenské siete, SMS, mobilné telefóny, reklamy zo všetkých strán, on line správy a diskusie, televízia, rádio, u nás v dedine aj rozhlas, ktorý nám pravidelne oznamuje, že prišiel súkromný podnikateľ, ktorý nám chce niečo predať – každú minútu nás niečo vytrhne z pokoja a sústredenia. Viem, dá sa odpojiť, ale nie je to úplne jednoduché. Zdrojom nespokojnosti sú často aj naše prehnané ambície, netrpezlivosť a strach, že niečo zmeškáme alebo nestihneme. Často nás rozčuľujú druhí ľudia, ale aj to je len preto, že nemáme čas a snahu pochopiť, že sú odlišní, vidia svet inými očami ako my a reagujú inak, ako by sme si predstavovali. Chýba nám rešpekt, ochota počúvať chvíľu druhého človeka a pochopiť ho.

Často sa porovnávame s druhými. Nedávno som stretol vrcholového manažéra. Opustil špičkovú firmu a išiel do druhej, ktorá sa mu javila ešte lepšia. Mal som pocit, že je trochu nespokojný a on mi povedal takúto vetu: “Zvonka to vyzerá inak.” Podobnú vetu mi pred pár dňami povedal aj riaditeľ inej legendárnej firmy: “Keď kosím svoj trávnik zdá sa mi zanedbaný a ten susedov je z diaľky krásny. Potom ma sused pozve na pohár vína, sedím na jeho trávniku a vidím, že z blízka vôbec nie je krásny a ten môj sa mi zrazu javí dokonalý.”

Všimol som si, že najviac nespokojní sú často ľudia, ktorí na to majú najmenej dôvodov a naopak, tí, ktorí to majú naozaj v živote ťažké, často šíria pokoj a úsmev. Podobne ako v práci, tí, čo najviac kričia, že musia veľa pracovať by mali dostať viac práce ako tí, čo sú ticho a ťahajú za dvoch.

Sme nespokojní, lebo sa nevieme tešiť z toho, čo máme a ženieme sa za niečím, čo možno vôbec nepotrebujeme. Nevieme sa odpojiť od neustáleho rozptyľovania a nájsť pokoj. Nerozlišujeme dôležité signály a veci v našich životoch od tých nepodstatných.

Môžeme sa odpojiť a nič sa nestane. Bol som v Himalájach, ležal som dolámaný po páde z bicykla v nemocnici a svet aj naša firma išli ďalej aj bez on line kontaktu so mnou. Nemusíme byť o všetkom informovaní, ani na všetko reagovať, dokonca sa môžeme vzdať cieľov, na ktorých tak usilovne každý deň pracujeme. Veru, niektoré veci môžeme nechať len tak plávať, zastaviť a stíšiť sa a potom sa nám obyčajne ukážu skutočné výzvy, ktorým sa máme venovať. Nemusíme byť nespokojní, a stresovať sa, stačí ak vo firme rozvinieme základné hodnoty ako sú, viera, láska a nádej. A v ťažkej chvíli, keď sa nám zdá, že nemáme riešenie si povedať, Boh je môj pastier, nič mi nechýba…