Predstavte si poľnohospodára, ktorý porýľuje pole a nenaseje. Alebo naseje a nepozbiera úrodu. Alebo podnikateľa, ktorý kúpi stroje, materiál, vyrobí výrobky a nič nepredá. Všetka námaha aj peniaze vyšli nazmar. A predstavte si krajinu, ktorá stále niečo začína a nič poriadne nedokončí – reformu školstva, digitalizáciu, vybudovanie dopravnej infraštruktúry alebo modernizáciu a reorganizáciu fungovania nemocníc. Do úradu nastupujú neustále noví ministri, kritizujú svojich predchodcov a rušia ich rozbehnuté projekty. Kým rozbehnú a dokončia svoje plány, vystriedajú ich ďalší, ktorí sa správajú rovnako. Podobne to však robia aj mnohí riaditelia v podnikoch a ich poradcovia. Kritizujú svojich predchodcov, likvidujú ich projekty a začínajú nové. Nedávno som zažil jedného konzultanta v organizácii na sociálne projekty. Vyplácal si mzdu, ale nevenoval sa projektu a tak našiel ďalšieho konzultanta, aby ho mal zastúpiť. Prišiel „majster sveta“, ktorý všetko obrátil hore nohami, navrhol si veľké odmeny pre seba a svojich ľudí a projekty predčasne skončili.

Často sa ma mladí ľudia pýtajú ako začať a moja odpoveď je – začať! Premýšľam, či je to správna odpoveď, lebo vidím, ako mnohí z nich začínajú a nedokončujú. Áno, kto sa bojí vykročiť a začať, nič nedosiahne. Ja som s tým nikdy nemal problém. Mám v Gallupových testoch talentov na prvom mieste aktivátor. Okrem schopnosti začínať je však dôležitá aj schopnosť dokončovať. Úspech nie je výsledkom náhody a šťastia, ale disciplíny a vytrvalosti. Som presvedčený, že húževnatosť je dôležitejšia ako talent. Inovácie nie sú ani tak dielom kreativity, ako nekonečného reťazca opravovania chýb a omylov, ktoré vznešene voláme experimentmi alebo design šprintmi.

My to máme v našej rodine dobre rozdelené. Ja rozkopem záhradu a moja žena Milena to nakoniec všetko pekne uhrabe. Je pílim a rúbem až triesky lietajú a ona to nakoniec všetko uprace a vyčistí. Ja sa pustím do varenia alebo lisovania jabĺk a ona umyje riady, náradie aj kuchyňu. Ja veľa vecí začínam, ona dokončuje. Synergia talentov.

Pokračovať a dokončiť je však dôležitejšie ako začať. Hlavne pri projektoch, ktorých výsledky sa prejavia až ďalších generáciách. Krajina nedokončených projektov nemá budúcnosť. Potešil ma nedávno Dano Bútora, keď povedal, že máme už štvrtého ministra školstva, ktorý nelikviduje všetko po svojich predchodcoch. Aspoň malá iskierka nádeje, že vzdelávanie na Slovensku sa môže zlepšovať, lebo horšie to už byť ani nemôže. Verím, že aspoň základné a stredné školy prejdú transformáciou. Univerzity stále spia ako Šípková Ruženka. Treba ich nechať zaniknúť a jedna generácia našich detí bude musieť vyštudovať v cudzine. Ako kedysi v Budapešti, Prahe alebo vo Viedni.

V roku 1999 som napísal článok o vysokých školách. Rektorská konferencia Slovenska vtedy riešila na svojej schôdzi postoj k trom problémom – vojne v Juhoslávii, Tisovej pamätnej doske v Bytči a provokačnému článku mladého profesora v Hospodárskych novinách.

Univerzity sa odvtedy zmenili – k horšiemu. Aby som bol spravodlivý, existujú aj výnimky – napríklad FAME UTB Zlín – šikovní učitelia, perfektná kultúra spolupráce, výborné výsledky.

Tu je ten článok, ktorý tedy znepokojil súdruhov rektorov:

Vysoké školy spia tvrdým spánkom Šípkovej Ruženky

Ján Košturiak, HN, 1999

  1. Kde sa nachádzajú naše vysoké školy?
  2. Aký je cieľ vysokých škôl a kam by sa mali dostať?
  3. Ako realizovať potrebné zmeny v školstve?

Toto sú tri základné otázky, na ktoré hľadá odpovede tento článok, ktorý vznikol ako reakcia na článok v Hospodárskych novinách z 16.12.1999, Š.Kassay: Škola a prax v optike budúceho tisícročia. Článok Š.Kassaya veľmi správne pomenúva mnohé problémy, ktoré sa vyskytujú na súčasných vysokých školách – masový únik pracovníkov z vysokých škôl, odtrhnutosť škôl od praxe, nedostatok financií na vysokých školách, a zamýšľa sa nad tým, prečo nemôžu prísť pôsobiť na vysoké školy napríklad úspešní pracovníci z praxe tak, ako je to bežné v zahraničí.

Na mnohé otázky nastolené v uvedenom článku sa pokúsim odpovedať pohľadom z druhej strany – z univerzitného prostredia.

Kde sa dnes nachádzajú vysoké školy?

Problém, prečo odchádzajú pracovníci z vysokých škôl, nie je iba v rovine nedostatočného finančného ohodnotenia. Som pevne presvedčený, že hlavná príčina je v rozklade hodnotového, morálneho a etického systému na vysokých školách, ktoré sa stali arénou intríg a žabomyších vojen, v ktorých si profesori a rozličné záujmové skupiny chránia svoje malé „kráľovstvá“. Na vysokých školách dnes pôsobia tisíce ľudí, ktorí nemajú adekvátne spoločenské uznanie, ale stratili aj odborné uznanie v praxi a u svojich študentov. Ich jedinou zbraňou je „postavenie a moc“, ktoré im dáva ich titul, prípadne členstvo v komisiách a rozličných „vedeckých“ radách. Toto je aj hlavná príčina, prečo sa úspešní ľudia z praxe, ale aj talentovaní mladí ľudia z akademickej sféry, nemôžu presadiť v tejto komunite, ktorá zaspala dobu a úzkostlivo sa bojí akejkoľvek konkurencie. Na jednotlivých univerzitách sú vypracované kritériá, podľa ktorých sa udeľujú vedecko-akademické tituly. Tieto kritériá, ktoré už vopred diskvalifikujú ľudí z praxe, pripomínajú filatelistické zoznamy zberateľov známok.
Čo je však najsmutnejšie? Väčšina pracovníkov na univerzitách, počínajúc mladými doktorandmi, sa začína podľa týchto zoznamov aj správať – zbierajú čiaročky za články, navzájom sa usilovne citujú a keď nazbierajú príslušný počet bodov, požiadajú o habilitáciu za docenta alebo inauguráciu za profesora. Za desať – dvadsať rokov budú naše deti vyučovať takíto „čiarkoví“ docenti a profesori, ktorí síce splnili všetky kritériá, ale pri zbieraní čiaročiek ani nemali čas urobiť niečo veľké vo svojom odbore alebo vyrásť na skutočnú osobnosť. Osobnosti, ktoré vytŕčajú nad priemerom, sú dnes vo vedeckých radách často z konkurenčných dôvodov v tajnom hlasovaní eliminované. Naproti tomu sa v posledných rokoch na slovenských vysokých školách v desiatkach prípadov porušil vysokoškolský zákon a vymenovali sa „profesori“, ktorí nespĺňali ani základné odborné a morálne kritériá. Zákony sa na vysokých školách porušujú aj v iných oblastiach, avšak všetko sa schováva za autonómiu a demokraciu, ktorá je v skutočnosti anarchiou a diktátom mocných skupín.

Fingovaný nedostatok peňazí

Nie je pravda, že vysoké školy nemajú dostatok finančných zdrojov. Je pravdou, že keby mali aj 10- alebo 100-krát viac financií v rozpočte, aj tak by rektorské konferencie, odbory a senáty nariekali, že im chýbajú peniaze. Problém je inde: Každý profesor na vysokej škole potrebuje svoju hračku – prístroj, laboratórium, počítačový program. Čím viac peňazí je k dispozícii, tým lepšiu hračku si kúpi. Tieto hračky sú však väčšinou iba pre profesorov, podobne ako elektrické vláčiky pre otcov, veď deti by ich mohli pokaziť. Občas im vláčik pustíme, predvedieme funkciu výhybky a riadiaceho systému, a to stačí. Je niekoľko príčin, prečo nemajú vysoké školy peniaze:

– Vynakladajú ich nerozumne – budujú sa často „potemkinovské dediny“, laboratóriá pre profesorov, a nie pre študentov, financuje sa množstvo činností, ktoré s poslaním vysokej školy nemajú nič spoločné. Pozrime sa napríklad, koľko šoférov rozváža na Slovensku pánov rektorov v luxusných autách, pričom majitelia a manažéri úspešných firiem si dokážu riadiť svoje autá (aj organizácie) sami.

– Nehospodárna prevádzka škôl. Za posledných desať rokov sa počet obyvateľov Slovenska radikálne nezvýšil. Výrazne sa však zvýšili počty vysokých škôl, fakúlt, katedier, inštitútov, študijných odborov a predmetov. Neracionálne sa využívajú priestory na výučbu, laboratóriá, existujú pracoviská, kde roky počet pedagógov prevyšuje počet študentov, existujú však i školy, ktoré produkujú tisíce nezamestnaných – nie je to plytvanie našimi spoločnými prostriedkami?

– Semester na vysokej škole trvá 14 týždňov a v roku sú dva semestre. Z 52 pracovných týždňov v roku teda učitelia vysokých škôl vyučujú 28 týždňov. Čo robia vo zvyšnom čase? Skúmajú? Bolo by zaujímavé urobiť prehľad výskumných úloh vysokých škôl, ktoré urobili v posledných desiatich rokoch „dieru do sveta“. Bolo by zaujímavé vykonať bilanciu toho, ako efektívne vedia pracovníci vysokých škôl predať svoj potenciál v praxi a kto má z neho skutočný úžitok. Ak niekto namieta, že nie je záujem praxe o spoluprácu s vysokými školami, že v priemysle nie sú peniaze na spoluprácu, tak nemá pravdu. Práce aj peňazí je dosť. Problém je znovu na strane vysokých škôl – chýba odvaha, ale i schopnosti riešiť problémy praxe a dotiahnuť ich do realizácie.

Študent na vysokej škole je väčšinou na poslednom mieste záujmu. Je to však často aj jeho vina, pretože sa nedožaduje svojich práv dostatočne dôrazne (ktože nám to vraj priniesol revolúciu pred desiatimi rokmi?). Stále chýba silnejšia motivácia a túžba po užitočnom a efektívnom vzdelávaní, tlak na učiteľov, ale aj na školy a ich reorganizáciu, zmeny zlých zákonov a predpisov, odvolanie neschopných funkcionárov. Pre koho sú vysoké školy? Pre profesorov alebo pre študentov?

To jediné, čo vysokým školám zostalo, je obrovská pýcha a samoľúbosť – na svoju „nezávislosť“ a odborný kredit. Nad prednáškami a článkami profesorov z univerzít sa však zhovievavo neusmievajú už iba ľudia z praxe, ktorí napríklad o mnohých „manažérskych a ekonomických teóriách“ prednášaných na univerzitách vedia oveľa viac ako samotní prednášajúci, ale aj študenti, ktorí sú denne zaplavovaní množstvom informácií a teóriou vyčítanou z kníh, ale nie sú pripravení na riešenie skutočných problémov, ktoré ich čakajú v živote.

Aký je cieľ vysokých škôl a kam by sa mali dostať?

Každá organizácia by mala mať svoj cieľ a riadenie tejto organizácie by malo prispievať k tomu, aby tento cieľ dosiahla pri vynaložení čo najmenších prostriedkov. Výrobné organizácie majú väčšinou za cieľ zarábať peniaze, a tak sa sústredia na procesy vytvárajúce hodnoty, a procesy, ktoré hodnoty nevytvárajú (plytvanie), sa snažia eliminovať. Čo je cieľom univerzít? Poskytovať vzdelanie? Učiť a vychovávať študentov? Pre koho? Súčasné študijné osnovy i kritériá, podľa ktorých sú akreditované študijné odbory, vzbudzujú dojem, akoby hlavným „odberateľom“ (zákazníkom) vysokých škôl bola akadémia vied, ministerstvo školstva alebo samotné vysoké školy. Je to dostatočný cieľ, ak dáme študentom na vysokých školách „iba vzdelanie“, avšak s takýmto vzdelaním si nenájdu prácu? Veď aj podniky v trhovom prostredí si musia sledovať „predajnosť svojich výrobkov“, pričom pojem kvalita výrobku či služby definuje hlavne zákazník.

Zákazníkom univerzity je študent, ktorému univerzita „pridáva znalosti a schopnosti“, ale konečným zákazníkom je zamestnávateľ, ktorý často musí do absolventa univerzity vkladať ďalšie prostriedky, aby ho naučil to, čo skutočne potrebuje. Je to podobné, ako keby si zákazník kúpil výrobok a potom by si ho musel doma prerobiť podľa svojich požiadaviek.

Kde sú však zákazníci univerzít a aký vplyv na ne majú? Koľko zástupcov praxe sedí vo vedeckých radách, v akreditačnej komisii a aký vplyv tam má ich hlas? Na októbrovej konferencii o perspektívach priemyselného inžinierstva v Zlíne sa v jednej sekcii zišli riaditelia vyše dvesto významných podnikov, desiatky bývalých absolventov a zástupcovia akademickej sféry s cieľom definovať požiadavky na absolventov tohto odboru z pohľadu praxe. Po úvodných prezentáciách však z pracovného seminára doslova ušli všetci profesori z univerzít. Nemali záujem o názory z praxe alebo sa báli konfrontácie názorov?

Kam by sa teda mali orientovať vysoké školy?

  1. Ak má byť vzdelávanie efektívne, musí slúžiť svojim konečným zákazníkom. Vysoké školy by teda nemali hodnotiť akreditačné komisie zložené z akademických funkcionárov slovenských škôl a vedeckých ústavov, ale z významných manažérov z praxe a zo zástupcov renomovaných a nezávislých zahraničných univerzít.
  2. Procesy na vysokých školách by mali byť zbavené všetkého balastu a mali by byť v maximálnej miere zoštíhlené – súčasné výkony vysokých škôl je možné dosahovať s menším počtom ľudí, priestorov i prostriedkov.
  3. Na vysokých školách treba zaviesť iné formy organizácie a riadenia. Dnes v školách vládne anarchia, v ktorej je rektor „rukojemníkom“ senátu a pod rektorom bojujú navzájom jednotlivé fakulty. Na fakultách sa opakuje podobný systém „riadenia“ v menšom. Ideálne by bolo zrušenie fakúlt a posilnenie právomocí rektorov, ktorých by mala kontrolovať dozorná rada zložená zo zástupcov ministerstva a kľúčových podnikov v regióne, resp. v nosnom odbore výučby. Podobné štruktúry začínajú vznikať napríklad v nemeckom školstve. Akademické senáty, aj so súčasným personálnym zložením, sú dnes jednoznačne brzdou rozvoja univerzít.
  4. Významne treba zmeniť študijné osnovy, atomizované predmety i „pumpovanie“ informácií a faktov do študentov. Absolventi dnešných univerzít už nevystačia iba s ovládaním demonštračných príkladov a s riešením modelových situácií. Musia sa učiť riešiť nové problémy a úplne nové situácie, okrem technických znalostí musia získať aj schopnosti komunikácie a práce v nadnárodných tímoch.
  5. Vysoké školy sa budú musieť prepojiť z praxou. Nielen verbálne a uzatváraním rámcových zmlúv bez konkrétneho obsahu, ale aj organizačne a personálne. Jedna automobilová firma napríklad vytvorila fraktálovú organizáciu (fraktál je organizačná jednotka s vysokým stupňom autonómie, samoorganizácie a samooptimalizácie, ktorá sleduje ciele nadradeného celku). V jej rámci vznikol fraktál, ktorý tvoria ľudia z firmy a z univerzity. V rámci tejto organizácie preberie napríklad profesor z univerzity konkrétny projekt v automobilke, kde ho priamo realizuje, a počas tohto projektu za neho prednáša pracovník z podniku na univerzite. Takéto pracoviská, ktorých vznik naznačil aj doc. Š.Kassay vo svojom článku v HN zo 16.12.1999, prinášajú finančný efekt i vzájomné učenie sa pre obe strany.
  6. Vysoké školy musia rozvinúť svoj potenciál do takej miery, že budú schopné 60-80% z prostriedkov pre svoj rozvoj zabezpečovať z vlastných aktivít. Taká krajina, akou je Slovensko, má šancu dosahovať nadpriemerné výsledky vo vede a výskume iba otvorenosťou a zapojením sa do nadnárodných vedeckovýskumných združení. Jedným z príkladov môže byť vytvorenie spoločného pracoviska s najväčšou výskumnou organizáciou v Európe a druhou najväčšou na svete, s Frauhoferovou spoločnosťou (Frauhofer Gesellschaft) v Žiline. Obrovský potenciál je v zapojení sa univerzít do riešenia problémov priamo v slovenských firmách – okrem financií a skúseností pre univerzitu to prinesie aj efekt v prosperite našich firiem. Výskumné správy v čiernych doskách a citácie v karentovaných časopisoch v tomto prípade však nerozhodujú.

Ako realizovať zmeny v školstve?

Súčasná situácia v školstve je poslednou fázou pred kolapsom. Treba však jasne povedať, že za tento stav sú zodpovedné predovšetkým samotné školy a ich vedenia v posledných desiatich rokoch, ktoré sa radšej zameriavali na nebolestivé kozmetické zmeny a lamentovali nad nedostatkom prostriedkov zhora. Veľa vecí sa však musí zmeniť aj v oblasti legislatívy. V závere sa pokúsim zhrnúť hlavné zmeny, ktoré by mali pomôcť zmeniť súčasný nepriaznivý stav v školstve:

  1. Zmeniť systém organizácie a riadenia vysokých škôl. Mali by byť zrovnoprávnené (a nie umelo blokované) súkromné vysoké školy, ktoré vytvoria konkurenčné prostredie pre nepružné a neefektívne štátne univerzity. Financie škole a odboru by mal prideľovať priamo študent, ktorý sa na školu a odbor prihlási.
  2. Vnútri vysokých škôl je nevyhnutné vykonať reinžiniering, aký v súčasnosti prebieha v priemyselných firmách pod tlakom konkurencie. Aj univerzity musia byť schopné vykonávať vzdelávanie lepšie, pružnejšie a lacnejšie. Vo firmách bol motívom týchto zmien konkurenčný tlak a strach o prežitie. Nemohol by sa podobný princíp uplatniť aj v školách? Prečo by nemohli jednotlivé pracoviská platiť prenájom priestorov svojej univerzite? Prečo sa štátne univerzity boja konkurencie súkromných? Azda nie preto, aby sa neznížila úroveň výučby. Dá sa ešte znížiť?
  3. Namiesto konfrontácie a bojov medzi katedrami, fakultami a školami na Slovensku treba začať spolupracovať, redukovať množstvo odborov a umožniť študentom študovať jeden odbor tak, že budú prechádzať viacerými univerzitami. Štruktúra univerzity musí byť pružná (ale musí sledovať záujmy celku), čo jej umožní pružne sa prispôsobovať dopytu – v oblasti výučby, výskumu i projektov. Tak ako v zahraničí – vysoká škola by mala mať možnosť (a dnes aj má) vytvárať si vlastné komerčné štruktúry pre podnikanie, zakladať spoločné pracoviská, fraktály s firmami a pod. Nie však iba na prospech vybraných jednotlivcov, ako sa to často deje dnes, ale celej školy a jej študentov.
  4. Na vysoké školy musia vytvárať väčší tlak firmy, vláda, ale i študenti a ich rodičia, ktorí za štúdium svojich detí platia často dvakrát – raz pri odvádzaní daní a druhýkrát pri doplácaní na nehospodárny chod škôl (nebudem rozvíjať ďalšie formy „platieb“ na vysokých školách).
  5. Do riadenia vysokých škôl by mali byť vyberaní manažéri, a nie filozofujúci vedeckovýskumní pracovníci odtrhnutí od reálneho sveta. Úroveň manažérov v priemysle niekoľkonásobne prevyšuje úroveň manažérov na vysokých školách.
  6. Je jasné, že zmeny na súčasných vysokých školách neprídu znútra, pretože tí, ktorí by ich mohli vyvolať, ich jednoducho nechcú (profesori, vedecké rady, senáty, odbory). Tlak musí teda prísť zvonka – od zákazníkov, študentov, spoločnosti. Vysoké školy na svoju revolúciu ešte iba čakajú v sladkom spánku pripomínajúcom Šípkovú Ruženku.
  7. V dnešnom svete dominuje globalizácia, pružnosť a rýchlosť – to sú však práve najmenej rozvinuté oblasti na vysokých školách. Separatizmus, izolacionizmus, neochota k zmenám a pomalosť vo všetkom – to sú hlavné atribúty dnešných univerzít. To sú oblasti, ktoré musíme zmeniť.

Sila profesorských hlasov

Na záver ešte jedna poznámka – profesori z vysokých škôl majú v oblasti školstva najsilnejší hlas, a preto ich počuť najviac. Ich zodpovednosť na súčasnom zlom stave v školstve je však najväčšia. Ak dnes profesor na univerzite lamentuje nad svojím postavením, treba sa ho spýtať, za čo vlastne dostal profesúru. Ak je osobnosťou vo svojom odbore, jeho postavenie nemôže byť závislé iba od platu štátneho zamestnanca, ale musí byť schopný získať pre seba a svoj tím zaujímavé granty a projekty tak, ako to bežne robia profesori v zahraničí. Ak má v školstve niekto dôvod na protesty, tak sú to predovšetkým učitelia, ktorí učia žiakov v prvých štyroch ročníkoch základnej školy, ktorí im vštepujú na celý život vzťah k vzdelávaniu, tvorivosť a emocionálnu inteligenciu. To sú pracovníci v školstve, ktorí by mali byť platovo zaradení aspoň na úroveň univerzitných profesorov. Ale hlavná otázka znie – kedy sa zobudia slovenské univerzity zo sladkého spánku? Zobudia sa ešte vôbec? Píše sa rok 2000, páni profesori!

Píše sa rok 2025 a profesori a „univerzity“ stále spia. Pripomína to kómu. Občas od nich započujem nejaký hlas – plný pýchy, sebastrednosti a úplného oddtrhnutia od reality.

21