V dejinách sa neustále opakuje jeden príbeh. Chorobne ambiciózni ľudia sa snažia dostať k moci a nevyberajú si prostriedky, akými to dosiahnú. Klamstvá, manipulácie, podvody, krádeže alebo vraždy vždy patrili k praktikám týchto ľudí. Mali obrovskú túžbu po moci, ale chýbal im charakter. Stali sa cézarmi, cisármi, kráľmi, vladármi, generálmi, prezidentmi alebo premiérmi a robili všetko preto, aby sa tam udržali čo najdlhšie. Mnohých museli odstrániť násilím. Dnes to médiá nazývajú elimináciou. Behom pár minút sa z prvého človeka v krajine stala zmrzačená mŕtvola, likvidovali sa jeho pamätníky, obrazy a niekedy aj spolupracovníci a rodiny. V posledných desaťročiach sme videli zábery zohavených tiel obávaných diktátorov a oslavujúcich ľudí, ktorí sa ich zbavili.

Aj ja som stretol zopár podobných týpkov vo svojom živote. Niektorých v akademickom prostredí, kde by to človek ani nečakal. Namiesto meča a jedu zneužívali svoje nezaslúžené tituly a funkcie a likvidovali každého, kto by ich pripravil o pozíciu a moc. A tak pracujú na slovenských univerzitách mnohé ustráchané figúrky, neschopné postavičky a závistliví polovzdelanci pod taktovkou manipulátorov moci. A študenti pri nich nerozvinú ani svoje znalosti ani charakter. V Žiline je jedna fakulta, ktorá by sa, podľa svojich profesorov, mohla pokojne nazývať aj fakultou hoaxov a konšpirátorov. Jej profesori milujú Rusko, nemajú radi očkovanie a demokraciu. Majú radi hlavne seba. A tak to tam aj vyzerá.

Diktátorov, ktorých pripravia o moc, nahradia obyčajne iní diktátori. Tí, ktorí zomrú prirodzenou smrťou vytvoria diktátorské dynastie a ich potomkovia sú často ešte bezcitnejší, krutejší a hlúpejší ako ich rodičia.

Aj dnes vidíme ustráchaných mocipánov pravidelne v médiách – Putina, Fica, Orbána, Kim Čong-una, Lukašenka a ďalších. Oni už nevládnu, neriešia problémy svojej krajiny, iba upevňujú svoju moc. Čím silnejšie sú ich reči, tým väčší majú strach. Slušní ľudia ich postupne opúšťajú a tak sa spájajú so stále horšími kumpánmi. Už im nezáleží na výsledkoch a povesti, potrebujú udržať svoje pozície a beztrestnosť. Radi hovoria o svojich národoch a krajinách, ale ničia ich viac ako najhoršie hurikány a zemetrasenia sveta.

A nakoniec skončia aj tak poslední – opustení žoldniermi, ktorí ich ochraňovali, odsúdení ľuďmi, ktorým ubližovali a naveky zapísaní v nepekných kapitolách dejepisu. Na chvíľu možno mali pocit, že sú prvými, ale v skutočnosti budú zatratení medzi poslednými z posledných. Na Dušičky na nich nebude veľa ľudí spomínať.

31