Moja dcéra Lucka kedysi hovorievala – ja sama. Bola to reakcia malého dieťaťa, ktoré chcelo ukázať, že to dokáže. A dokázala veľa – v škole, v športe, v prácu aj vo svojej rodine. Vždy som mal pocit, že od útleho detstva mal najsilnejší vzťah k Bohu zo všetkých z nás. Aj ja som chcel veľa dokázať sám. Na vysokej škole ma bavila matematika a počítače, mal som vyššie štipendium (prospechové, podnikové aj peniaze za pomocnú vedeckú silú), ako nástupný plat inžiniera. Vyše 1800 korún. Začínal som ako konštruktér a ako 27 ročný som nastupoval do najväčšej európskej spoločnosti pre aplikovaný výskum Fraunhofer IPA Stuttgart. Ponúkol mi to dekan Strojníckej fakulty profesor Miroslav Zafka. On mi vybavil povolenia od komunistov v Československu a ja som si to mal vybaviť na nemeckej strane. Našiel som v odbornom časopise meno šéfa Fraunhofer IPA v Stuttgarte profesora Warnecke. Na písacom stroji som mu napísal list, že by som chcel u neho robiť výskum. A on ma pozval do svojho tímu. Tak som tam mohol vyvíjať algoritmy pre simuláciu a rozvrhovanie výroby. Pracoval aj v startupe AESOP, na vývoji simulačného programe SIMPLE++. Dnes sa predáva pod názvom PlantSimulation. Môj prvý projekt bola linka zadných náprav v Mercedesi. Keď som odchádzal, dali mi ako odmenu jednu licenciu tohto programu zadarmo. Stála vtedy 90 tisíc mariek. Na Technickej univerzite Viedni som simuloval železničné trate pre ÖBB a profesor mi strčil do vrecka honorár – 100 tisíc šilingov. Vrátil som sa do Nemecka a navrhol som im založenie spoločného podniku. Profesor Warnecke sa stal medzitým prezidentom celej spoločnosti Fraunhofer a pozval ma do Mníchova, kde som im predstavil svoj zámer. Schválili mi 640 tisíc mariek a vznikla spoločnosť Fraunhofer IPA Slovakia. Neskôr Fraunhofer Austria, Hungary, Portugal a ďalšie. Docentom som sa stal ako 31 ročný a profesorom 36 ročný (zbytočné tituly). Vtedy som si myslel, že som toto všetko dokázal sám. Bola to pýcha mladého muža. Nič som nedosiahol sám. Patríme Bohu a jeho prozreteľnosti, hovorí Vincent de Paul.

Raz som išiel autom v noci po diaľnici a padal sneh. Nezbadal som slabo osvetlené auto pred sebou a tesne pred ním som prudko strhol volant. Dostal som vo vysokej rýchlosti šmyk a rútil sa do zvodidiel. Zrazu som cítil, že niečo prebralo riadenia môjho vozidla a nič sa mi nestalo. Mohol to byť nejaký asistenčný systém, ale ja som mal fyzický pocit, že je to Božie riadenie. Tak ako mnohokrát predtým, keď som ležal dolámaný v bezvedomí po páde z bicykla, alebo písal knihy, riešil inovačné projekty a pripravoval si prednášky. Božia prozreteľnosť zasahovala do môjho života. Dostal som veľa darov, nielen tých materiálnych, ale aj rodinu, priateľov a spoločenstvá, v ktorých pôsobím. Už dávno viem, že „ja sám“ by som nedokázal nič.

Som presvedčený, že nič, som nedosiahol sám, ale vďaka Bohu, ktorý je nad nami. Je to spolupráca. Boh nám nepomôže, keď budeme ležať na gauči a čakať na zázrak. Je to synergia – Božej vôle a nášho úsilia.

Ja sám – hovorieva často malé dieťa, aby sa dokázalo odpútať od svojich rodičov. Bože ukáž mi moju cestu a pomôž mi naplniť tvoju vôľu, hovorí dospelý človek, aby sa nestratil.

Zajtra máme Akadémiu Dobrého pastiera. Začíname už o 10:00 a budeme rozprávať o zakázanom vzdelávaní. Našu krajinu neposunú dopredu funkcie v parlamente, doživotné renty, trináste dôchodky ani nový názov televízie a rozhlasu. Potrebujeme vzdelaných mladých ľudí, ktorí tu zostanú. O tomto budeme zajtra hovoriť s Jančim Hamáčkom, Petrom Benkovičom, Jurajom Hipšom, Miroslavm Sopkom, Tonym Adamčíkom, Zorou Vypušťákovou, Renátou Fogeltonovou a ďalšími.

33