Nedávno ma navštívil mladý muž. Píše nejakú prácu o hrdinstve a chcel sa so mnou rozprávať. Vlastne sa ani nerozprával, iba ma vyzval, aby som hovoril o svojom živote. keď som hovoril, objavovali sa mi ľudia, ktorých by som zaradil medzi hrdinov – moji starí otcovia – jeden rebel, ktorý bojoval s rôznymi režimami a striedal prácu, druhý bol lojálny a poctivý pracovník železnici až do dôchodku. Aj staré mamy, ktoré pri nich celý život stáli a robili množstvo práce, ktorá sa nezaraďuje medzi hrdinské činy, ale každý hrdina vie, že čo pre neho jeho manželka znamená. Videl som svojho otca. Slúžil svojim pacientom a viedol nemocnicu a naša mama mu vytvárala zázemie. Videl som niektorých profesorov, ktorí ma viedli na Slovensku aj v zahraničí, aj podnikateľov, ktorým som pomáhal a považujem ich za hrdinov. Čo majú títo ľudia spoločné? Ani jeden z nich sa nestal hrdinom silnými rečami, ale skutkami. Ani jeden z nich sa za hrdinu nepovažoval, iba slúžil druhým a poctivo si robil svoju prácu. Mnohí išli proti prúdu – nerobili kompromisy so svojim svedomím, lákalo ich prekonávanie prekážok, na ktoré iní nenašli odvahu. Mali radi nevychodené chodníčky, nepresadzovali svoje názory, ciele a moc, ale počúvali a pomáhali mladším aj slabším k úspechu. Boli to ľudia akcie, činu s merateľným výsledkom, ktorý niekedy nebol úspešný, ale vždy zaň niesli osobnú zodpovednosť. Prejavovali odvahu a statočnosť pri vykročení do neznáma a veľkého rizika a pokoru a nenápadnosť tam, kde sa udeľovali ocenenia a odmeny.

Dnes vidíme „cára – hrdinu,“ ktorý ma silné reči, ničí susednú aj vlastnú krajinu a schováva sa v opevnených palácoch a pancierových vlakoch. Máme hrdinov za počítačmi, ktorí mudrujú a píšu o tom, ako sa majú veci správne robiť a sami nikdy neurobili nič.

Myslím si, že najväčší hrdinovia sú často neviditeľní. Slúžia, pomáhajú, pracujú pre druhých, sadia stromy, v ktorých tieni sedieť nebudú. A neočakávajú za to vďačnosť, ocenenie alebo slávu. Nezávidia, nekritizujú druhých, ale hľadajú chyby hlavne na sebe. Nekričia, ale počúvajú, snažia sa pochopiť, vyriešiť problém a keď sa to nepodarí, tak to opraviť.

Hrdinovia o sebe vedia, že nie sú najmúdrejší ani bezchybní a preto sa vyhýbajú vyznamenaniam a chvále. Nepotrebujú rámiky na diplomy a nenosia honosné oblečenia s metálmi. Radšej počúvajú druhých, ako rozprávajú o sebe.

Veľmi dobre som si rozumel s jedným hrdinom, ktorý kedysi napísal: „Pokánie je aj pokora. Pristupujeme k ľuďom v snahe slúžiť im. Rozhoduje tu sila lásky, nie veľkosť funkcie a poslania. Mojim ideálom je prinášať bohatú úrodu dobrých skutkov. Moje miesto je všade tam, kde je život ohrozený chudobou, chorobou a neslobodou.“ Vďaka za tieto slová Otec Antonio Srholec.

Obrázok: SME

41