Nedávno mi mailom prišli dva listy. V prvom liste významný vedec a podnikateľ kritizoval prístup k vede, výskumu a inováciám na Úrade vlády. Na druhý deň mi prišiel druhý list, v ktorom sa dotknutá dáma bránila kritike z prvého listu.

Oba listy napísali slušní a vzdelaní ľudia. Obaja chcú, aby sa na Slovensku rozvíjali veda, výskumu a inovácie, aby naša krajina bola úspešná a dobre sa v nej žilo. Zjavne však vidia veci inak. Prečo? Lebo každý človek vidí a vníma vecí inak ako ten druhý – podľa svojich talentov, osobnostných typov, génov, vzdelania alebo prostredia. Sú však aj veci, ktoré nás spájajú – napríklad túžba žiť v zdravej a inovatívnej krajine. Otázkou teda je, či sa k lepšej budúcnosti prebojujeme alebo ju dosiahneme spoluprácou. V boji útočíme na slabé miesto nášho protivníka, v spolupráci využívame jeho silné stránky a talenty. Boj zraňuje a oslabuje, spolupráca povzbudzuje a posilňuje. Boj často vedie k riešeniam prehra – prehra (keď ste nedali peniaze na môj projekt, tak nech sa to nepodarí ani vám a peniaze radšej vrátime do Bruselu). Pýtam sa niekedy, či tieto skupiny bojujú o peniaze pre seba, alebo za to, aby raz bolo na Slovensku lepšie.

Spolupráca prináša synergiu a spoločné víťazstvo. Cesta k boju je jednoduchšia, stačí uvoľniť démonov, ktorí sú v každom z nás – ego, pýcha, agresivita, arogancia, zloba, nenávisť alebo závisť. Cesta k spolupráci vedie cez pokoj, počúvanie sa, pokoru, dialóg a vzájomný rešpekt.

Keď mi spomínané listy ľudia posielali mailom, začali vznikať tábory na podporu prvého a druhého listu. Takto nejako vznikajú konflikty a vojny. Myslím si, že trochu poznám danú problematiku a našiel som niečo pravdivé v prvom aj v druhom liste. Mohol som sa pridať k bojovníkom za list číslo jedna alebo dva, alebo si založiť vlastnú bojovú skupinu. Takto sa to robí na rozhádanom Slovensku. V každom prípade si myslím, že je škoda, ak ľudia nevyužívajú svoje talenty na spoluprácu, ale na vzájomné boje. Žijeme čudnú dobu. Ľudia nemajú čas sadnúť si spolu a rozprávať sa, ale míňajú veľa času na písanie sťažností, kritických statusov, príspevkov na internete, vzájomné hádky a konflikty.

Som presvedčený, že normálni Rusi a Ukrajinci majú spolu viac tém, ktoré ich spájajú, ako tých, ktoré ich rozdeľujú. Mohli by spolu krásne spolupracovať na rozvoji svojich veľkých krajín. Napriek tomu na seba strieľajú, zabíjajú sa, ničia svoje mestá a dediny.

Po návrate z ciest v zahraničí povedal Jan Antonín Baťa o Čechoch toto: „Sme vysoko nespoločenskí, je nám nepríjemné, keď máme hovoriť s ľuďmi vybrane, vedieť s kým hovoriť, čo im povedať, na čo sa opýtať. Nevieme jazyky. A nevieme sa smiať. Sme tragickí v styku s ľuďmi. Naše sebavedomie je nedostatočné. Nie sme si istí. Túžime po izolácii, aby všetko bolo malé, ale naše.“ Myslím si, že sa to hodí aj na Slovákov.

Myslím si, že to platí aj na Slovákov. Ak k týmto vlastnostiam pridáme nedôveru, závisť, hádky a boje, tak nás tu na malom Slovensku naše deti a vnúčatá nechajú  – rozhádaných, starých a opustených. Nehádajme sa a učme naše deti spolupracovať.

51