Bola raz jedna nemocnica. Prežila ťažké časy, ale lekári, sestričky aj ostatní ľudia v nej sa vždy snažili pomáhať svojim pacientom. V areáli bolo ticho a nesmeli tam vstupovať žiadne autá. Každý pondelok sa stretávali primári oddelení s patológom a riaditeľom a vyhodnocovali pochybenia, ktoré sa prihodili, aby sa z nich poučili a už sa neopakovali. Podobné stretnutia mali aj na svojich oddeleniach, kde sa snažili dodržiavať dohodnutý systém práce a pravidlá. V časoch socializmu si nemohli kúpiť všetky prístroje a medikamenty zo západu, ale snažili sa študovať najnovšie metódy a postupy. Pacientov, ktorí nemohli prísť k lekárovi, navštevovali lekári doma.

Prišla revolúcia a padol komunistický režim. Ľudia si vydýchli a tešili sa, že v nemocnici budú najmodernejšie prístroje a lieky. Začala sa transformácia. Veľkú časť nemocnice rozkradli. Lekári s politikmi privatizovali všetko, kde sa dalo zarobiť. Rozkrádalo sa aj na dodávkach predražených prístrojov, informačných systémov a iných službách pre nemocnicu. Areál sa zmenil na veľké parkovisko medzi ošarpanými budovami a pripomína čínske trhovisko. Niektorí lekári pracovali na súkromnom aj na štátnom. Na tom prvom pacientom zinkasovali a na tom druhom si to nechali preplatiť od štátu. Peniaze ovládli nemocnicu. Chýbali na liečbu pacientov a hromadili sa u bezcitných špekulantov. Pacienti čakali v nekonečných radoch na vyšetrenia a drahé prístroje boli už popoludní vypnuté. Zdravotné poisťovne si stavali honosné budovy a nemocnica chátrala. Mnohí lekári a sestričky stratili úctu a cit k pacientom. Niektorým zaslepili oči peniaze, iní podľahli zúfalstvu z tohto neutešeného stavu. Mnohí odišli radšej pracovať do zahraničia. Pacienti sa často pýtali, prečo si za tento neuveriteľný organizačný neporiadok, kde sú ohrozované ľudské životy, musia platiť povinné zdravotné poistenie. Niekedy si museli ešte priplácať – aj za to, že budú obslúžení v plánovanom čase. A dávali úplatky. Môj otec kedysi riadil takúto nemocnicu. A neskôr sa bál do nej ísť ako pacient. Bolo mu z toho smutno. Mal šťastie. Zomrel doma.

Lekárom, ktorým chýba cit a úcta k pacientom, nedvíhajú telefón a nekomunikujú cez internet, nevedia si zorganizovať svoju prácu a nechávajú chorých ľudí zbytočne čakať, by som rád pripomenul niektoré časti Hippokratovej prísahy:

Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou a bezprávím. Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu. Svoj život a svoje umenie vždy budem chrániť v čistote a udržím ich bez akejkoľvek viny. Sám neuskutočním rez u nijakého chorého, ktorého trápia kamene, ale odovzdám ho do rúk mužom skúseným v tomto odbore. Nech vkročím do akéhokoľvek domu, vojdem tam len s úsilím pomôcť chorým a budem sa vyhýbať každému podozreniu z bezprávia alebo hocijakého ublíženia.

21