Deti moje

Otec a mama sa strachujú o svoje deti, ale radujú sa z ich úspechov. Učiteľ sa tiež teší z toho, keď ho žiaci prerastú. Využili to, čo ich naučil a niektoré veci posunuli ďalej. Dobrí žiaci preskočia svojho učiteľa, dobré deti posunú diela svojich rodičov.

Posledné dni tohto týždňa sme mali záverečné stretnutie našej Podnikateľskej univerzity. Stretávame sa spolu, diskutujeme, učíme sa o novom svete a snažíme sa o to, aby naše životy a podnikanie fungovali lepšie. Majitelia a manažéri firiem, ktorí končili, rozprávali o svojich skúsenostiach. Niektorí hovorili, že sme im zobrali ilúziu o tom akí sú dobrí, iní spomínali otváranie oči, ďalší sa bavili o zmene alebo premene, niektorí o križovatke vo svojom živote.

Kedysi mi dali titul profesor. Mal som vtedy iba 36 rokov a nebolo to zvykom. Potom sa to zopakovalo v Poľsku aj v Nemecku. Odišiel som z univerzít. Nechcel som jesť chlebíčky za stolmi so zeleným súknom, míňať peniaze druhých ľudí a degenerovať. Chcel som podnikať. Aj preto som sa vzdal titulu profesor. Ten titul a titulovaní súdruhovi mi nikdy nechýbali. Chýbali mi však žiaci. Pripomenul mi to kedysi Milan Zelený. Povedal mi, že nemá nasledovníkov. Začali sme spolu písať knihy, organizovať projekty a vymysleli sme Podnikateľskú univerzitu. Milan má svojich žiakov – nás podnikateľov, ktorí sa stretáveme na Zámku Vilémov. Naše deti, podnikatelia, sedeli so mnou a s Milanom na poslednom stretnutí našej Podnikateľskej univerzity. Rozprávali sme o zmenách a našich stratégiách. Veľa užitočných skúseností nám odovzdal aj Peťa Novák z firmy Koyo Bearings, kde sme boli celý deň. Učíme sa jeden od druheho.

Milan Zelený má veľa úspešných nasledovníkov. Každý účastník Podnikateľskej univerzity bol niečím výnimočný a každého som si vložil do srdca trochu inak – ako úžasného človeka, priateľa a žiaka. Účastníci hovorili o troch veciach, ktoré im Podnikateľská univerzita dala – otvorenie oči a pochopenie zmien, výzva k akcii a zmene, pozvánka do siete ľudí, ktorí premýšľajú podobne.

Mám tri deti. Janka, Lucku a Zuzku (tá už je v internetovych leveloch, ktoré nepoznám). Mám ich veľmi rád a teším sa z toho, akí sú jedineční a hľadajú si svoju vlastnú cestu. Som šťastný, že sú ľudia, ktorí otvorene hovoria, že sú mojimi žiakmi. Dospelí ľudia, podnikatelia, priatelia – napríklad Honza Mašek, Jirka Marek, Noro Brath, Ľubko Klieštik alebo Marcel Rypák. Aby sme si rozumeli. Nechcem žiakov, ktorí prikyvujú, počúvajú, nemajú vlastný názor a otázky. Vôbec netúžim po študentoch, aby som bol dôležitý. Mám rád študentov, s ktorými riešime „neriešiteľné“ veci – moji zákazníci zanikli, môj produkt zakázali, musíme vymyslieť niečo úplne nové…

Teším sa z detí, ktoré zmenia svet a miesto pre nás tam už nebude. Fascinuje ma, keď Milan hovorí o tom, aby sme mobilizovali rodičov detí, ktorí chcú pre svoje ratolesti len to najlepšie. Milan pochopil, že štát nezmenia politici a školy nezmenia učitelia a inšpektori. Zmenia to rodičia, ktorým záleží na budúcnosti svojich detí. Založme hnutie nespokojných rodičov, vytvorme nový systém vzdelávania, vyčleňme nepotrebných mimo hru.

Neviem slovami vysloviť svoj rešpekt a priateľstvo k ľuďom, ktorých teraz budem menovať. Boli sme spolu dva roky v našej Podnikateľskej univerzite. Dlho aj krátko. V piatok sa nám akosi nechcelo rozísť. Ďakujem vám: Tibor Husár, Mirka Brathova, Noro Brath, Kristínka Lang, Rišo Rabatin, Jožko Pallo, Janko Gažo, Jarko Rybák, Zdeněk Fabičovič, Ľubo a Katka Očenášovci, Paľko Stolár, Mirko Gdovin, Zuzka Szabó, Martin Kováčik, Emil Dobiáš a Vlado Valko. Sú to moje včeličky a kúpili mi úľ so včelami. Vyrobili tortu Podnikateľskej. Dojali ste ma deti moje. Mal som pocit, že ste ma prijali za svojho učiteľa. Ďakujem vám za to.

Ďakujem vám včielky moje za spoluprácu. Lietajte, učte sa, pracujte. Vďaka za vaše podnikateľské úle a roje. Opeľujme spolu tento svet inováciami, aby bol lepší.

Môj diplom z tohto týždňa

Pozdrav z Číny z tohto týźdńa