Akadémia Dobrého pastiera

Dnes sme diskutovali o pomalom a rýchlom čase, o stíšení a koncentrácii, o tom, že pomaly sa dá dôjsť ďalej. Rýchlosť nás niekedy drží v zajatí zamestnania, pomalosť nám umožní objavovať svoje povolanie, vychutnávať si život a dôležité veci v ňom. Diskutovali Vladko Maslák, Peter Fijalka, Patrik Paul, Marcel Rypák aj Alan Sitár. Testovali sme Patrikov eBike, ktorý práve vyšiel z 3D tlačiarne.

Tu si môžete stiahnuť podklady

pomaly dalej zajdes

Zo starého blogu:

Všade sa zdôrazňuje, že dnes víťazia rýchlosť a flexibilita. Všetko musí prebiehať veľmi rýchlo a zamestnanie dostanú iba mladí, ktorí dokážu túto rýchlosť vydržať. Pomalosť je nevýhoda. Nikto nezamestná pomalých ľudí, ktorí všetkých iba zdržujú a znervózňujú. Na ceste nám prekážajú pomalé autá a v obchode pomalé predavačky. Na starých ľuďoch mnohých rozčuľuje ich pomalosť. Keď som býval u rodičov a chodil som behávať do lesa, mama ma niekedy vyprevádzala slovami: „A ponáhľaj sa, aby si stihol večeru.” Musel som teda bežať rýchlo 🙂 Kam sa všetci tak ponáhľame? Spomínam si na Taliana, ktorý si z Žiline otvoril pizzeriu a nechápal nahnevaných zákazníkov, ktorí chceli všetko rýchlo – objednať, upiecť, priniesť, zjesť a bežať ďalej.

Nedávno napísal synovec Miško Gregor o mojich rodičoch toto: „Včera večer som sa na chvíľu zastavil u starých rodičov. Akousi náhodou som prišiel práve vo chvíli, keď večerali. Mal som pocit, akoby som vošiel doprostred akejsi tajomnej bohoslužby. Mala svoj vlastný rítus aj obsah. Starí rodičia sedeli v pokoji a hoci z vedľajšej miestnosti znel televízor (ten divý netvor!!! :D), bola tam paradoxne atmosféra ticha. Na stole bola miska s chlebom, a pri nej na drevenom dienku zopár už odkrojených krajcov, natretých maslom a s kúskami salámy. Rozkrojená cibuľa. Kúsok paradajky. Dve šálky čerstvo uvareného čaju, z ktorých ešte stúpala para (no dobre, dajme tomu, že čaj som si domyslel). Slabučké tikanie kukučkových hodín na stene. Pokoj. Toto je kultúra stolovania. Úcta jedného človeka k druhému. Aj k samému sebe. A napokon aj k jedlu, ktoré sme dostali od Boha v ten deň. Tak sa má jesť! Pokojne, sústo za sústom…” Toľko Miško o tom, ako pomaly a krásne stolujú moji rodičia. Pomalosť patrí k životu. Pomalé boli moje deti, keď som ich vodil do škôlky. Snívať a hrať sa nedá v náhlivosti. Aj starí ľudia stratili rýchlosť a neponáhľajú sa.

Dano Pastirčák píše: „Staré civilizácie mali starobu v úcte jednoducho preto, že sa na človeka nedívali ako na biologický stroj. Videli v ňom duchovnú bytosť na ceste k večnosti. Tušili, že starí ľudia majú možnosť nahliadnuť do vecí, ktoré sú nám v iných obdobiach života nedostupné.”

Predstavujem si niekedy pomalú firmu, v ktorej pracujú iba seniori. Usmievajú sa, nikam sa neponáhľajú a všetko robia veľmi pomaly. Prinášajú zákazníkom tovar, ponúkajú čaj a občerstvenie. Všade dýcha pokoj a pomalosť je nákazlivá. Spomalia sa aj zákazníci, zrazu sa cítia ako v sanatóriu, kde je hlavnou terapiu pomalosť. Pomaly sa varí (slow food) a pomaly sa konzumuje. Ľudia sa pozerajú na seba a vychutnávajú si čas, ktorý akoby sa zastavil. Všetko trvá strašne dlho, ale nikto sa nikam neponáhľa. Ten podnik sa volá Kairos a je vypredaný. Všetci ľudia z unáhlenej ulice sa objednávajú do poradovníka, ktorý pomaly a postupne vybavuje deväťdesiatpäťročná pani.

V Biblii sa píše: „Vedzte, bratia moji milovaní: každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať, ale pomalý do reči a pomalý do hnevu” (Jak 1:19). Je krásne pomaly kráčať a obdivovať okolitú prírodu, pomaly jesť a vychutnávať si dobré jedlo s blízkym človekom, ovoniavať dobré víno a prevaľovať ho na jazyku. Spomalenie starých ľudí potláča do úzadia ich fyzickú stránku života a posilňuje ich duchovnosť. Akoby takto prebiehala postupná príprava na opustenie fyzického tela a presídlenie duše tam, kde plynie všetko pomaly a čas je meraný hodinami večnosti.  Anselm Grün hovorí: „Čas modlitby alebo Bohoslužby od nepamäti slúži spomaleniu nášho života. Nielen v starobe, ale aj v hektickosti života, by sme si preto mali dopriať ostrovčeky spomalenia.“