Komu úcta, komu česť?

Pred časom sa rozohnil jeden politik a svojou podivnou rečou nás presviedčal o tom, že by sme mali mať úctu k štátu, ktorý by mal zodvihnúť hlavu z piesku a byť hrdý. Prišlo mi to veľmi zábavné, ako väčšina prejavov tohto pána. Veď práve on so svojimi straníckymi a koaličnými spolubratmi spôsobujú, že úcta k štátu, v ktorom žijeme sa často premieňa na hanbu a zúfalstvo. Každý z nich si z tohto štátu, ktorý by mali spravovať, privlastnil niečo, čo mu nepatrí. Nechajú sa obdarovať hodnosťou dôstojníka armády, namaľovať a zavesiť svoj obraz v parlamente. Štát, na ktorý máme byť hrdí, si neplní svoje elementárne funkcie v oblasti spravodlivosti, zdravotníctva alebo školstva. Kto je ten „štát,“ čo ma zodvihnúť hlavu z piesku? Tá nefunkčná, drahá a skorumpovaná inštitúcia, ktorú si financujeme z našich daní? Raz som tomu pánovi kapitánovi z parlamentu napísal, že sa hanbím za to, že tam sedí človek ako on. Odpovedal mi jediným slovom – „cmuk.“ Neviem, čo tým myslel, možno si práve pred zrkadlom pripínal ďalšiu hviezdičku.

Som hrdý na mnohých ľudí, ktorých denne stretávam. Mojich rodičov, spolupracovníkov, priateľov, obchodných partnerov, obyčajných ľudí. Musia nakupovať drahší a nekvalitnejší tovar ako v Nemecku alebo Rakúsku a žijú z oveľa nižších príjmov. V médiách sa im denne vysmievajú skorumpovaní politici a šikanujú ich drzé úrady – napríklad Slovenský pozemkový fond v Žiline, Sociálna poisťovňa alebo Ministerstvo vnútra na čele, ktorého stojí človek bez hanby. Niektorí odchádzajú – žiaľ mladí a vzdelaní, vraj okolo tridsaťtisíc ročne. Politikov, ktorí tu vládnu to nevzrušuje, to nie sú ich voliči. Tí, čo neodišli, veria, že raz príde niekto, kto ich oslobodí – a budú voliť ľudí s ostrejším prejavom.

Je to zaujímavé, že práve tí, čo by sa mali hanbiť a zahrabať sa celí do piesku, si od nás vyžadujú úctu a česť. A tí, ktorí si úctu a česť skutočne zaslúžia, pokorne znášajú neprávosti a ponižovanie. Papaláši si môžu dať na plecia aj generálske výložky a na hlavu zlatú korunu. Našu úctu si tak nezískajú. Pokľaknúť treba iba pred Bohom, vzdávať mu úctu a slávu a modliť sa – aj za tých, ktorých skutky sa nám nepáčia. Aj za seba, aby sme sa nevyvyšovali a nerobili lepší akí sme. Lebo skutočné kráľovstvo, ktorému treba zložiť úctu a česť nie je z tohto sveta.

Obrázok: Stano Lajda