Zostúpme dole

Svet, v ktorom žijeme, nás od detstva programuje na to, aby sme vystupovali po schodoch smerom hore – k vonkajšiemu oceneniu, postaveniu, moci, sláve a úspechu. Okolie nám hovorí – uč sa, neodvrávaj, poslúchaj, pracuj a niečo z teba bude. Je dobre, ak človek tvrdo pracuje, rozvíja svoj talent a dokáže obohatiť tento svet. Ale niekedy mám pocit, že na schodisku „hore,“ sa hovorí až príliš veľa o peniazoch a iných pominuteľných veciach. Jednotlivé schodíky sú často prejavom statusu – niekto je niekedy „viac,“ druhý „menej“ a tretí „nič.“ Tento svet vytvorili ľudia, ktorí sa porovnávajú svojimi diplomami, titulmi, pozíciami, zárobkami, šatami, autami, domami a mnohými inými nepodstatnými vecami.

No niekde úplne dole, pod schodíkmi nášho sveta žijú tiež ľudia, ktorí sú v Božích očiach rovnako hodnotní ako tí hore. Niektorí sa už narodili s príťažou, ktorá im zabránila dostať sa čo len na prvý schodík. Iní spadli na ceste tak prudko a hlboko, že už nedokázali vstať. Pracoval a jedol som v decembri s niektorými z nich. Chlapec, ktorý nikdy nepoznal rodinu a lásku rodičov, muž, ktorý prežil 25 rokov na ulici, chlap, ktorý zabil a sedel vo väzení, ďalší sa vlámal do banky – za teplom. V noci prituhlo a priviezli ďalšieho – zmrzlo mu aj víno vo fľaši a on premýšľal, čo urobiť, aby ho polícia zatvorila niekam do tepla. Vidíte mladých chlapcov na vozíkoch, obete mafie a drog, mladíka s popálenou tvárou od skinheadov, aj chlapov s popálenou dušou. Keď ráno, na obed a večer odchádzajú z modlitieb v kostole, je to zástup ubolených a utrápených ľudí. Niektorí krívajú, iní majú rany na duši. Kto z nás ich chce súdiť? Boh sa nám prihovára cez ľudí, ktorí sú slabí, opustení a biedni. Nemajú nič, ale môžu vám dať niekedy viac ako vy im.

Poznám svet tých, ktorí vystúpili po schodoch veľmi vysoko. Niektorí sú hore aj trochu osamelí – vo svojej sláve a bohatstve. Aj mnohí z nich si nevedia dať rady so sebou – už si kúpili takmer všetko, čo sa kúpiť dá, ale stále im niečo chýba. Ten svet dole je iný. Nikto tu nikoho neposudzuje, všetci si tykajú, sú si rovní a robia prácu, podľa svojich schopností. Cesta späť nie je ľahká. Pomáhajú tieto medicíny – Božie slovo, milosrdenstvo a práca. Sedí pri mne rómsky chlapec a stále sa usmieva. Nevie koľko má rokov, nevie čítať ani počítať, ale pracuje za štyroch. Už má našetrené vyše sedem tisíc eur. Sám vykope hrob v rekordnom čase. Druhý chlapec si fotí na mobil Ježiša Krista a hovorí, že mu tie obrázky dávajú silu. Aj takto sa nám prihovára Pán. Oslovil som pár ľudí s prosbou o pomoc. Nie almužnu, ale investíciu, aby títo ľudia mohli pracovať a rozširovať svoju firmu. Nikto ma neodmietol a musím povedať, že ani svet „hore“ ešte nestratil srdce a Boha. Podnikatelia poskytnú svoje produkty a služby, obchody prebytky, ktoré by skončili v odpadkoch, prichádzajú dobrovoľníci a nezištne pomáhajú. Myslím si, že dokážeme prekonať rozpory medzi dvoma svetmi, ktoré sme vytvorili. Jeden svet zvyšuje produktivitu, automatizuje a oslobodzuje ľudí od práce. Ten druhý svet využije prebytky a potrebuje aj jednoduchú prácu – ako terapiu. A tak chlapci očisťujú káble, pripravujú drevo zo starých nábytkov, ručne doja ovce a kravy, v lete pracujú na lúkach. Prvý svet posudzuje ľudí podľa statusu, ten druhý viac podľa srdca. Aj zlomené a poranené srdcia sa môžu vyliečiť a priblížiť Bohu, možno ešte viac, ako srdcia pyšné a sebavedomé.

Tieto dva svety sa vzájomne potrebujú. Môžeme ešte zlepšiť komunikáciu, logistiku, niektoré predpisy a zákony a všetko bude fungovať ešte s krajším výsledkom. Predtým, ako chceme dávať, musíme prijať – Božiu lásku, milosrdenstvo, ale aj ľudí, ktorí žijú na ulici, smrdia nám a vyhýbame sa im. Prijať prepusteného väzňa, mentálne postihnutého človeka, človeka závislého na alkohole alebo drogách je prvý krok k tomu, aby sa uzdravil. Zostúpme k nim. Otvorme brány, ktoré sme pred nimi možno vo svojich predsudkoch zavreli. Že si to spôsobili sami? Aj mnohé choroby, ktoré nás trápia, sú iba výsledkom našich nesprávnych činov. Je krásne vidieť ľudí, ktorí sa vrátili do života. Sedel som nedávno spolu s Attilom, jazdí na kamióne a sníva o tom, že vráti Vladkovi Maslákovi to, čo od neho dostal. Verím, že sa podarí zohnať nákladné auto, na ktorom bude Attila voziť veci pre Dobrého pastiera.

Svätý Otec František 13.11.2016 na svojom stretnutí s ľuďmi na okraji spoločnosti povedal toto: „A otvorme svoje oči pre blížneho, zvlášť pre zabudnutého a odmietnutého brata. Na nich sa zameriava zväčšovacie sklo Cirkvi. Nech nás Pán chráni od toho, aby sme toto zväčšovacie sklo namierili na seba samých. Nech nás vzdiali od pozlátka, ktoré rozptyľuje, od záujmov a privilégií, od náklonnosti k moci a k sláve, od pokušení ducha tohto sveta.“

Priatelia, ďakujem vám všetkým za pomoc ľuďom, na okraji spoločnosti. Prosím o modlitby za všetkých ľudí v núdzi. Otvorme, prosím, aj v týchto sviatočných dňoch, svoje srdcia tým, ktorí potrebujú pomoc. Prosím aj o modlidby sa dobrého pastiera Vladka Masláka.

Titulné foto – kaplnka v Dome Sv. Terezky v Kláštore pod Znievom

Príprava na štedrovečernú večeru a pripravené darčeky v batohoch od Sv. otca Františka

Premodlené múry starého benediktínskeho kláštora, ktoré dnes dávajú teplo a prístrešie 150 ľuďom.

Vladko Maslák v slamenom kostole v Bzovíku