Futbalové „vzory“

Keď som bol malý chlapec, brával ma otec na futbal. Vo Varíne kedysi chytal môj starý otec a neskôr aj jeho syn Rudo Horecký. Chodievali sme aj na štadión do Žiliny – tam boli skutočné hviezdy – Smak, Plach, Slezák, Podolák, Šulgan, Staškovan, Gergulák, bratia Tománkovci, Rusnákovci a ďalší. Mal som aj žltozelenú vlajku s podpismi hráčov, vystrihoval som si z časopisov ich obrázky a po zápasoch som zbieral podpisy – od majstrov Európy Ondruša, Masného, Gögha, Pivarníka, Švehlíka, Čapkovičovcov a ďalších. Mal som doma aj pohľadnicu z Chile, ktorú písal Jozef Adamec a na nej podpisy hráčov, ktorí hrali vo finále Majstrovstiev sveta v Chile. To boli hráči, naše vzory a idoly! Neviem si predstaviť, že by som si dnes išiel v chlapčenskom veku pýtať podpisy od hráčov Slovana Bratislava, ktorí sa s vysokými platmi podkýňajú na ihrisku a robia hanbu tomuto slávnemu klubu aj s jeho majiteľmi – ničiteľmi slovenského futbalu. Neviem si ani predstaviť, že dnes môže mládež obdivovať slovenských futbalových reprezentantov – vulgárnych výtržníkov, ktorí rozbíjajú hotely a autá, nevedia sa slušne správať na ihrisku ani v živote. Majú smiešne účesy a tetovačky a keď otvoria ústa, tak človek pochopí, že sa v ich výchove niekde stala chyba. Myslia si, že sú celebrity a pritom sú to obyčajní idioti. Až na niekoľko výnimiek – väčšinou hráčov, ktorí pochádzajú zo Žiliny (Pečovský, Škriniar, Hubočan, Pekarík a pod.). Požadujú štartovné za reprezentáciu, novinárov, ktorí budú o nich pekne písať a policajtov, ktorí im uvoľnia cestu, keď sa budú opití vracať z flámu. Toto majú byť vzory pre našu mládež? Vyhrali so Škótskom a Litvou a už sa zase nafukujú a ich nervózny tréner, kedysi výborný hráč, nadáva novinárom za zlé otázky a divákom za to, že nechodia na futbal. Zdajú sa mi všetci šibnutí – funkcionári, tréneri aj hráči.

Ktovie, či je to kríza futbalu, profesionálneho športu alebo celej spoločnosti. Adolescenti v reprezentačných dresoch, ktorým rodičia nedali výchovu, školy vzdelanie a spoločnosť ich zahŕňa neprimeranými odmenami. Už nedržím palce slovenskej reprezentácii, neobdivujem futbalistov, skôr sa za nich hanbím. Verím, že raz zaniknú pochybné organizácie typu SFZ, UEFA alebo FIFA.

Myslím si, že sme za tento stav zodpovední všetci – rodičia, ktorí chcú mať zo svojich detí za každú cenu hviezdy, funkcionári a manažéri športu, ktorí povýšili peniaze nad šport, ale aj fanúškovia a sponzori, ktorí tomuto skorumpovanému cirkusu ešte veria. Myslím si, že aj do športu príde podobná transformácia ako v biznise. Začnú zanikať zbytočné a parazitujúce medzičlánky – športové zväzy a medzinárodné federácie. Slušní športovci a fanúškovia si sami vytvoria svoje vlastné súťaže – bez korupcie a príživníkov. A možno sa raz vrátime aj k tomu, že šport má ľudí povznášať, kultivovať a rozvíjať a nie z nich robiť nekompletných ľudí. Verím, že ľudia začnú v budúcnosti podporovať iné druhy športu, kde ešte platia pôvodné ideály. A možno už svitá na lepšie časy. Niekde v Taliansku vraj už začali hráčom dávať zelené karty – za to, že sa hráč férovo prizná k chybe, ktorú si rozhodca nevšimol. Tí naši zatiaľ dostávajú iba žlté a červené a to ešte klamú, že nič neurobili a namiesto zelených kariet túžia viac po zelených bankovkách.

Svätý Pavol v Liste Korinťanom hovorí o odmene pre víťaza, ktorou bol veniec zo zelených vetvičiek, ktorý nazval porušiteľnou korunou: “Pre slabých som sa stal slabým, aby som získal slabých. Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých. A všetko robím pre evanjelium, aby som mal na ňom podiel. Neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dosiahne víťaznú cenu? Bežte tak, aby ste sa jej zmocnili. A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný. Ja teda tak bežím, nie ako na neisto, tak bojujem, nie akoby som bil do vetra. Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý.“ 1. List Korinťanom, 9, 22 : 27.

Titulný obrázok – ako som pred rokmi napodobňoval svoje futbalové vzory.

Dve dvadsaťštvorky, ktorým dnes držím palce – naša Lucka a jej priateľ Honza Jelínek