Čítal som životopisy Steva Jobsa, Elona Muska, Nikola Teslu, Michelangela, Leonarda da Vinci, Rembrandta, Van Gogha, Mozarta a mnohých ďalších osobností. Opakuje sa v nich jeden scenár. Jeden človek prichádza s riešením, ktoré si ostatní ani nevedia predstaviť a posúva ľudské možnosti za hranicu normálneho. On niekedy pôsobí nenormálne pre svoje okolie. Výnimočný talent, osobnosť, inovátor má často proti sebe armádu nepriateľov – priemerných a podpriemerných úradníkov, ktorí nechápu jeho sny, nevidia jeho predstavu budúcnosti, závidia a čakajú na chyby. Inovátor nemá čas na taľafatky, ide za svojou víziou, niekedy vybuchne, keď ho druhí nechápu a nevidia to, čo vidí on. Najviac ho povzbudí, keď mu niekto povie, že jeho predstava je nereálna alebo nemožná. Pustí sa do diela a dokáže sebe aj druhým, premeniť niečo neprestavitelné na realitu. Toto sú ľudia, ktorí posúvajú svet ďalej. Mnohí sa im smejú, iní im závidia alebo im hádžu polená pod nohy. Je ich veľa a spája ich obyčajne to, že oni sami nič poriadne nikdy neurobili. Nenávidia úspešných a čakajú na svoju príležitosť.

Toto nie sú len príbehy Steva Jobsa, Elona Muska alebo Nikola Teslu, ale stretávam sa s nimi takmer pravidelne. Zavolá mi kamarát, špičkový odborník, ktorý opúšťa firmu aj s tímom svojich najbližších spolupracovníkov. Zvrhli ich ľudkovia, ktorí žijú a kalkulujú vo svete priemernosti. Nechápu veľké projekty, vôbec si ich nevedia predstaviť, majú z nich strach a neustále rozprávajú o riziku a znižovaní míňania peňazí. Obchodníci, úradníci a tabuľkoví manažéri, ktorí vedia šetriť a predávať hocičo, ale nikdy nevymyslia niečo výnimočné.

Prečo sa svety týchto rozdielnych osobností tak odpudzujú? Géniovia vidia svet ináč. Nikola Tesla alebo Elon Musk hovoria o obrazoch a vizualizáciách, ktoré sa im vynárali v mysli pri rôznych slovách a pojmoch. Mnohí veľkí ľudia videli svoje dielo ešte predtým ako vzniklo, Mozart vraj písal noty nádherných skladieb tak, ako keď tlačiareň tlačí text – bez opráv a škrtania. Väčšina z týchto ľudí mala v sebe okrem schopnosti vidieť to, čo iní nevidia aj silné emócie. Oproti im často stáli krátkozrakí technokrati, úradníci, ktorí všetko prepočítavajú na čísla a majú panický strach z rizika.

Zdá sa mi, že ubúdajú ľudia, ktorí vedia snívať ako Jules Verne, rastú boháči a úspešné firmy, ale čo je ich príspevok k lepšiemu životu ľudí? Vyhľadávanie slov, zdieľanie fotografii, nakupovanie vecí alebo naháňanie smiešnych postavićiek na internete? V Riu prebieha najväčšia spartakiáda sveta – prehliadka plytvania a komercie, ktorá už dávno nemá nič spoločné s pôvodnou myšlienkou jej zakladateľa. Mám pocit, že rôznych funkcionárov a obchodníkov je tam viac ako výnimočných športovcov. Akoby sa všade okolo nás pohybovali škriatkovia priemernosti a peňazí.

Milan Zelený mi práve poslal citát Machiavelliho, ktorý stojí za to: Treba si pripomínať, že nič nezačína tak ťažko, je nebezpečnejšie presadzovať, alebo neistejšie vo svojom úspechu, ako sa ujať vedenia nad zavádzaním nového poriadku vecí.  To preto, že taký inovátor má za nepriateľov všetkých, ktorým sa toľko darilo za starých podmienok, ale len vlažných obráncov v tých, ktorým sa môže dariť omnoho lepšie za podmienok nových. Tento chlad je čiastočne následkom obáv z odporcov, ktorí majú moc a zákony na svojej strane, ale čiastočne tiež nedôvery ľudí, ktorí váhajú uveriť novotám, pokiaľ sami nezískajú dlhodobé skúsenosti s nimi.

Ale nie je to tak. Vladko Maslák je pre mňa viac ako Steve Jobs. Neprináša nám krásny dizajn prístrojov, ale zachraňuje stratené životy. Mirko Saniga povzbudzuje ľudí k tomu, aby sme ochraňovali prírodu okolo seba a nemuseli sme sa na kozmických lodiach Elona Muska sťahovať na Mars. Jaro Kybák je pre mňa malý Michelangelo z Pohorelej a Stano Lajda – Leonardo zo Žiliny. Neporovnávam diela týchto ľudí, ale ich trpezlivosť, nasadenie a lásku, s ktorou ich vytvárajú. Nie pre peniaze a vonkajšie uznanie, ale preto, že našli svoje povolanie. Janko Šlinský je pre mňa Nikola Tesla – vymyšľa si svoje Agrokruhy a rekultivuje s nimi pôdu, ktorú zničili „škriatkovia neustáleho rastu.“ Mohol by som takto pokračovať a našli by sme okolo seba množstvo výnimočných ľudí, ktorí žiaden pocit výnimočnosti nemajú. Iba robia to, na čo boli povolaní. A okolo nich škriatkovia, ktorí sa z nich posmievajú alebo im niekedy robia aj zle. Robertkovia, ktorí svoje duše a talenty dali do služieb zla. Strašia nás, pretože sa sami trasú od strachu. Majú strach už aj zo záchodových pavúkov. Možno, že im chýbajú skutočné sny a majú iba nočné mory. Dva typy ľudí, dva spôsoby života. Ten prvý náš svet obohacuje, ten druhý ho ochudobňuje. Tí prví sú plní nápadov a tvorcami bohatstva, tí druhí sú prázdni a majú na kontách bezcenné peniaze.

1