Kde máš prezuvky?

Nedávno som bol na Akadémii 20 ročného výročia Gymnázia, kde študuje moja dcéra Zuzka a chodili tam aj Lucka s Jankom. Heslo školy je: „Prichádza talent, odchádza osobnosť.“ Bolo by fajn, keby sa im to podarilo. Osobnosti môžu vyrásť pri osobnostiach, učni sa rozvinú pri majstroch. Moja mama bola učiteľka, sestra je učiteľka, stará mama varila v školskej kuchyni (jedna z mála, kde mi jedlo chutilo). Mám teda určitú skúsenosť s učiteľmi, vrátane svojich vlastných zážitkov. V poznámkach, ktoré som nosil v žiackej knižke sa objavovali výhrady k tomu, že som si obaly kníh pred kontrolou vypožičiaval od spolužiakov, neviedol som si správne dokumentáciu vo svojich zošitoch, bol som nepozorný a robil som si rôzne žartíky zo spolužiakov a učiteľov. Mojej mame to síce mohli povedať rovno v zborovni, ale písali jej to aj do žiackej knižky. Boli to vtipné poznámky aj celá knižka – na obale som mal Brigitte Bardot, Natalie Wood, formulu 1, logá coca coly a Marlboro. Boli to vtedy pre mňa symboly „slobodného“ sveta. Okrem poznámok nás občas aj zmlátili. Mňa menej, lebo mama bola učiteľka, ale boli prípady, kde by to dnes asi vyhodnotili ako trestný čin. Najradšej sme chodievali cez vyučovanie na pivo a cigarety. Nie pre seba, ale pre pána riaditeľa alebo zástupcu – ten si pokojne aj zapálil aj počas hodiny. Chodilo sa s kanvičkou a v krčme už vedeli, že pán riaditeľ má rád v pive aj trochu rumu. Boli to fajn chlapi – riaditeľ nás učil hrať futbal a zástupca spievať. Dodnes si pamätám ako nám púšťal platne s Dvořákom alebo Smetanom a učil nás porozumieť tejto nádhernej hudbe.

Na gymnáziu prišiel iný teror. Zistili, že viem zaspievať možno všetky ruské piesne, ale okrem toho takmer nič. Doučili ma a na konci sme čítali krásne ruské knihy. Odhadujem, že tak 50% vecí, ktoré sme sa učili neboli potrebné, ale cvičili sme si na nich aspoň trpezlivosť a schopnosť memorovať. Dodnes však nechápem zbytočné ponižovanie a šikanovanie, ktoré si na nás precvičovali niektorí učitelia. Videl som v tom ich vlastný strach a komplexy, ktoré si vybíjali na slabších. A asi v tom bola aj akási obrana pred drzými študentmi, ktorí im mohli prerásť cez hlavu. Zarážala ma však neochota niektorých učiteľov diskutovať o veciach a pripustiť iný názor na vec, aj keď v dobe môjho štúdia to mohlo byť dosť nebezpečné.

Všímam si na učiteľoch strach a nedostatok zdravého sebavedomia. Možno je to dané aj ich statusom v spoločnosti, tým, že si na nich dovoľujú žiaci, rodičia, politici – skrátka všetci. Je to nesmierne ťažká práca, niekedy viac úradnícka ako učiteľská. Boja sa inšpektorov a iných kontrolórov z rôznych úradov, ktoré im iba komplikujú prácu. Učiteľ potrebuje našu úctu, ale musí aj sám urobit niečo preto, aby si ju zaslúžil. Nebáť sa. Nekričať iba na žiakov, ale aj na tých, ktorí sú tu pre učiteľa a nie on pre nich – papalášov z úradov, ktorým sa ustráchaní učitelia snažia jemne naznačiť, že by potrebovali opraviť školu. V Žiline máme už roky súdruhov, ktorí pokazili, čo sa dá. Všetci sa im klaňajú a prosia ich o pomoc, ako nejakých veľmožov, namiesto toho, aby ich povyhadzovali z okien úradov. Ak budú potrebovať učitelia pomoc v tejto oblasti, rád sa pridám aj ja. Nesmieme sa báť. Čítam práve knihu Jany Teleki, ktorú 16 rokov prenasledovali za básničku proti miestnemu papalášovi tí, ktorí mali jej práva ochraňovať. Ich mená sú uvedené v knihe a pred nimi tituly JUDr. Raz však príde deň, keď sa bezprávie u nás skončí, budú sa súdiť skutoční zločinci a konfiškovať majetok, ktorý nedokážu odniesť do zahraničia. Aj učitelia potrebujú našu pomoc, nielen pri ochrane pred papalášmi, ale aj pri výchove našich detí. Každý rodič je učiteľ, dobrý alebo zlý, a túto zodpovednosť nemôžeme delegovať na druhých. Učme svoje deti ako podnikať, byť nezáviský na štáte, poznať svoje práva a niesť zodpovednosť za svoj život. Nebáť sa a nekradnúť.

Moja dcéra na Akadémii hrala scénku, v ktorej jej pani učiteľka pýta, kde má prezuvky. Mala nacvičenú odpoveď, ale napadlo ju niečo aktuálnejšie – a vy kde máte zvýšený plat? Jej odpoveď vzbudila salvu smiechu, ale aj strach, aby sa náhodou neurazil akýsi „súdruh z kraja,“ ktorý sľúbil, že nechá vymeniť okná. Ako za socíku.

Som presvedčený, že školstvo čaká obrovská zmena. Generácie Y a Z sú iné ako ich rodičia aj učitelia. Sú formované iným prostredím, vedia rýchlo nájsť potrebné informácie a komunikovať v systémoch, o ktorých sa často ich rodičom a učiteľom ani nesníva. Spôsob aj obsah vyučovania sa bude musieť zásadne zmeniť. Logické uvažovanie, diskutovanie a hľadanie konsenzu, analýza a riešenie problémov, porozumenie fungovaniu sveta okolo nás, objavovanie podstaty a zmyslu a mnohé ďalšie veci sa budú učiť úplne inak ako dnes. Učitelia budú musieť stále viac odpovedať na otázku prečo a nie čo a ako. Nástroje vyučovania sa budú volať MOOC, augmented reality, iPad, Xbox, Kinect, Oculus, social networks, clouds, on line learning, mobile learning, e-books, OLED displeje, webináre, 3D tlač, virtuálne konferencie, a i.  Stále viac sa bude učiť mimo tradičnej triedy a mnohé predmety budú pripmínať počítačové hry. Nie som digitálny šialenec a myslím si, že práve v tomto prostredí bude úloha človeka, múdreho učiteľa a partnera žiaka, ešte dôležitejšia ako dnes.

Učitelia vytvárajú našu budúcnosť a my im pri tom budeme musieť pomáhať.  V tom, aby sa ich povolanie dostalo na špičku spoločnosti. Veď to, čo robia pre sloločnosť mamy, otcovia a učitelia je oveľa viac, ako všetky automobilky dokopy. Ako rodičia musíme viac tlačiť na štát, podporovať naše deti a ich učiteľov. Snažme sa o to, aby v školstve neboli ustráchaní, zakomplexovaní a neschopní ľudia, len preto, že sa nedostali na inú školu.

Obrázky: Stano Lajda