Trochu sa hanbím písať tento text. Od štvrtka rána, keď som sa dozvedel, že náš otec António Srholec odišiel do večnosti, sa o ňom povedala a napísalo veľa. Tak veľa, že on by sa medzi tou veľkou chválou a množsvom slov možno zhovievavo usmieval a cítil trochu trápne. Asi tak, ako ja teraz, keď chcem vyjadriť úctu a lásku človeku, ktorého som mal veľmi rád, ale nechcem sa priživovať na tom, čo On dokázal svojim životom. Koľko dobra a ľudskosti z neho sálalo. Človek bol po stretnutí s nim ako ožiarený láskou. Prijímal ľudí a dával im lásku bez výhrad. Bol kritický voči bohatstvu a moci, tam, kde ich ľudia nezvládali. A svojimi postojmi niekedy provokoval – svojich cirkevných šéfov aj mocných v politike. Nezlomili ho, bol vycvičený z Jáchymovského pracovného tábora.

Začiatkom minulého roka, sme spolu robili krátky rozhovor. Už vtedy sa cítil nemocný a slabý. V rozhovore zazneli aj tieto slová: „Je žiadúce bohatstvo ducha: vzdelanie, výchova, charakter. Všetci si želáme dobré zdravie. Ťažko chorý človek by dal za zdravie polovicu svojho kráľovstva. Nebezpečné a škodlivé je žiť len pre hromadenie bohatstva, ktorého symbolom sú peniaze. Bezohľadné hromadenie kapitálu a moci. Pyšné sebavedomie, že ja mám viac ako iní. Bezohľadnosť k iným spoluobčanom. Ignorovanie skutočnosti, že sme všetci jedna Rodina a sme navzájom za seba zodpovední. Chudobní sú mierou nášho blahobytu. Sociálna politika, solidárna cirkev, múdrosť detí, radosť z rozdávania, sloboda jednoduchých, prostých ľudí, ochota deliť sa a pomáhať, to sa všetko budeme musieť naučiť. Ak Život je jedno z božích mien, akákoľvek služba životu je službou tomu Najvyššiemu. Hodnota človeka sa bude merať podľa toho, nakoľko a na čo premieňa svoje talenty v danom priestore a čase.“

Mali sme spolu pekné rozhovory – na našich konferenciách, v spoločenstve Resoty aj u neho doma, v malom byte pri skalickej frankovke. Asi pred týždňom som si mailom vymieňal názory s jedným pánom zo Skalice. Hovoril som mu, že tam mám rodinu a v poslednej dobre chodíme do Skalice hlavne na pohreby. „Vy by ste si určite rozumeli so strýkom mojej manželky,“ napísal mi ten pán. Ukázalo sa, že hovorí o Tonkovi Srholcovi a práve od neho som sa vo štvrtok ráno dozvedel smutnú správu. Tak zase pôjdem do Skalice na pohreb.

Posledný mail som dostal od Otca Antónia 17. novembra 2015. Nazval ma v ňom bratom a učiteľom, a hovoril o pokore a skromnosti. Ja som ho považoval viac za svojho druhého otca a učiteľa, ako brata. Učiteľa skromnosti a pokory, učiteľa, ktorý učil svojim životom a činmi. Bol to smutný mail, z ktorého som cítil rozlúčku.

Nechcem písať o Antóniovi to, čo už lepšie napísali iní. Chcem iba povedať úprimné ďakujem. Otec António nechce od nás kvety na hrob, ani vznešené reči o tom, akým bol človekom. Myslím si, že to najlepšie, čo môžeme urobiť na jeho pamiatku je nasledovanie jeho skutkov milosrdenstva, lásky a súcitu k tým, ktorí sú na okraji spoločnosti. Nelúčme sa preto s Tonkom, ale nasledujme ho. Pokúsme sa premeniť svoje materiálne aj duševné bohatstvo, talent a energiu, ktoré sme dostali, na to, aby sme boli pokornejší a milosrdnejší. Aby sme vedeli dať blížnemu z toho dobrého, čo sme dostali a zobrať si od neho kúsok z trápenia, ktoré neobchádza nikoho z nás. Pomôžme si vzájomne niesť svoje kríže. Trinásteho júla 2015 nás Otec António pozdravil mailom na našej konferencii v Žiline. Napísal aj toto: „Som na chemoterapii a je to vážne. V duchu som s Vami a želám Vám všetko dobré. V spoločnom zápase o náš dom môžeme prežiť len ak budeme spolupracovať a deliť sa s chudobnými.“ Tak spolupracujme a deľme sa. Otecko António sa na nás zhora s úsmevom pozerá. Doprajme mu ten dobrosrdečný úsmev. On nám veril, že to dokážeme.

0