Chata

Moja mama a otec majú narodeniny v rovnakom októbrovom dni. Vlani mali smutnú oslavu. Zhorela chata v doline Kúr, ktorú otec prerobil zo starej koniarne keď som mal desať rokov. Stála na mieste, kde sa mal horáreň môj prastarý otec František Blaha a narodila sa tam moja starká Anna Horecká. Františkov otec Ferenz Blaha mal horáreň vo Vrátnej a v roku postavil kaplnku v skalnom výklenku v Tiesňavách na pamiatku 14 ľudí, ktorí sa utopili pri povodni v roku 1848. Tak je to – ľudia budujú, stavajú a po čase sa ich diela rozpadnú alebo zhoria. A zostane iba spomienka.

Na chate, o ktorej píšem, sme prežili detstvo. Víkendy, prázdniny, každú voľnú chvíľu. Na lúke sme hrali celé dni futbal, v potoku sme stavali plesá, chytali pstruhy, zbierali huby, jazdili sme na sánkach a lyžiach. Odohrávali sa tam všetky dôležité rodinné stretnutia a oslavy. Je to miesto, na ktoré máme najkrajšie spomienky. Po požiari sa tam môj otec nedokázal ísť ani pozrieť. Ale prekonali sme to a postupne sme začali odpratovať čo zostalo. Medzi obhoreným drevom nachádzame veci, triedime ich a väčšinu hádžeme do odpadu. Vynárajú sa spomienky – na to, ako sme si v zbenke robili maslo a jedli ho s pečenými zemiakmi. Vyťahujem obhorený koberec a vidím starkú Ľudmilu, ako ho tkala na verande môjho domu. Našli sme aj jej svadobný obraz so starým otcom Ondrejom a svadobný dar – kolovrátok. A veľa ďalších spomienok – starý stôl a skrinku na fajky prastarého otca, drevené lavičky, ktoré vyrobil môj otec.

Pichá ma sklená vata, prehrabujem sa odpade a spomínam na chlapov, ktorí na chate s mojim otcom pracovali. Nežije už nikto z nich, iba môj otec. Vyťahujem obhorené drevo a počujem ako pred vyše 40 rokmi otec s kamarátom Petrom Málikom pribíjali dosky. V pravidelných prestávkach práca stíchla a oni si naliali z demižóna víno. Ja som v sobotu sedával pri ohni a počúval v rádiu rozhlasové hry pre mládež, pílil a rúbal drevo, staval pleso a drevený domček pri potoku.

Život prináša rôzne veci. Sú ľudia, ktorí stavajú, upratujú, obrábajú, opravujú a pomáhajú a sú aj ľudia, ktorí ničia, robia neporiadok a spôsobujú bolesť. Nie je príjemné vidieť svojich rodičov ako sa pozerajú so slzami v očiach na nešťastie a upratujú po druhých. A možno sú podobné udalosti aj dobré – aby sa ľudia zobudili a začali riešiť problém, ktorý nechceli vidieť. V prvej chvíli to bolí, ako rana, ktorá sa neliečila a je v nej zápal a hnis. Ale všetko prejde. Žiaľ, niekedy pritom zhorí chata a ľudia plačú. Uvarili sme si guláš, odpratali zhorenisko a postavíme novú chatu. A znovu si uvedomíme, že sme rodina, ktorá musí držať spolu – v dobrom aj v zlom. A pomáhať si. Spoločne opravovať veci, ktoré prestali fungovať, odstraňovať burinu zo záhradky aj z našich duší. Podopierať sa, keď už nevládzeme a pomáhať vstať, keď padáme. A vzájomne si odpúšťať. Kronika rodu ide ďalej. Čo je to zhorená chata v porovnaní s ruinami miest a dedín vo vojnových oblastiach? Čo je náš smútok za krásnymi spomienkami oproti osudom ľudí, ktorí prišli o všetko? Aký pohodlný je náš život s dobou, v ktorej žili Ferenz Blaha a jeho syn.

Môže vám zhorieť celá firma, rozpadne sa trh a stratíte všetkých zákazníkov. Môže sa vám zdať, že už nemáte žiadnu šancu. Máte! Ísť dopredu. Tak ako mi to nedávno povedal môj kamarát Artur Gevorkyan: Nemám mosty späť a som tu cudzinec bez zázemia. Mám iba svoju rodinu, firmu a spolupracovníkov. A spoločnú cestu, ktorá je pred nami.

Vidím svojich rodičov ako trpezlivo pracujú – v záhradke, v dome, opravujú mnohé veci, ktoré oni sami nepokazili. Ale vedia, že to tak má byť. Sadiť, okopávať, plieť, čistiť, radovať sa aj smútiť, modliť sa a pracovať. Keby sme nemali problémy a starosti, nemali by sme ani riešenia a radosť zo života. Buďme radi, že občas dostávame rany. Ak sa budeme poctivo pýtať prečo, možno nájdeme v odpovedi hlboký zmysel bolesti a trápenia. Bezstarostnosť a dlhodobé pohodlie vedú k oslabeniu a degenerácii, prekonávanie prekážok a problémov nás posilňuje a zušľachťuje. Zhorela chata. Postavíme novú a budeme ostražití. Aby nás neovládli veci zlé a rozvíjalo sa to dobré v každom z nás.