Stretávam ich na prechádzkach, lavičkách alebo v kostole. Niektoré s paličkou iné bez. Kráčajú opatrne, aby nespadli. Na hlavách majú rôzne baretky a klobúčiky. Občas na nich vidím taký zvláštny úsmev. Keď sa dáme do reči, cítim nadhľad a pokoj. Niektoré sprevádza partner – starý, šedivý pán s pomalšou chôdzou. Iné už chodia samé, pravidelne zapaľujú na cintoríne sviečky a starajú sa o hrob svojho partnera. Dedkov bez babky býva menej, ale mnohí statočne znášajú samotu a snažia sa byť užitoční. Radi spomínajú na svoje mladé roky, rozprávajú rozprávky vnúčatám o svete, ktorý už neexistuje a vyrábajú hračky, ktoré v obchode už nedostať.

Koľko náhlenia, nervozity a nespokojnosti vídavam často u mladých ľudí, plných zdravia a energie. A koľko pokoja a zmierenia sála z mnohých starých babiek a dedkov. Mohli by si nájsť množstvo dôvodov na nespokojnosť a sťažovanie sa – choroby, bolesť, neistá chôdza, krivdy z minulosti, odchádzajúci priatelia a spolužiaci, deti, ktoré nemajú čas. Prijmi to! Poradil nedávno môjmu 75 ročnému priateľovi kamarát, keď ho opustili na výlete sily a musel sa vrátiť. Aj tí náhliaci sa mladí raz budú premýšľať s opretou paličkou v záhrade,  nad tým, ako to všetko rýchlo prebehlo. To, za čím sa dnes mnohí mladí tak ženú, ich starší predchodcovia pomaly opúšťajú. Kto z nich je slobodnejší? Tí, čo musia plniť prísne kritériá úspechu? Alebo tí, ktorí už pochopili, že sú aj dôležitejšie veci a postupne sa presúvajú zo sveta materiálnych vecí do sféry duchovna.

Všetci tí, ktorí dnes tak rýchlo bežia, raz spomalia, zastavia sa a možno uvidia veci, ktoré predtým nevideli. Aj oni budú sedieť na lavičke a novým mladým a produktívnym sa budú zdať pomalí, staromódni a prekážajúci. Veru, pomaly sa tmolia a občas zakopnú, z rúk im padajú premety, stráca sa šikovnosť a niekedy aj pamäť. Čo všetko by mohli rozprávať o svojich mladých rokoch, ale nemajú poslucháčov. Koľko užitočných rád by nám mohli dať, ale nikto o ne nestojí. Sú dni, keď sú úplne sami a nemajú nikoho, s kým by sa pozhovárali. Niekedy cítia krivdu – nikto im neprejaví vďačnosť, mladí im nerozumejú, spoločnosť ich odsunula na okraj, už nemôžu pomáhať ako kedysi, ale sami pomoc potrebujú. Majú však v sebe veľkú silu, aj keď je skrytá v oslabenom tele.

Nedávno som sedel v spoločnosti starších dám. Mali medzi 65 – 77 rokov a oslovovali sa decká. Spomínali na svoju bývalú prácu, o ktorej sa hovorilo „geometer – chlastometer.“ Fotili sa s iPadom a dohodovali sa, že si budú fotografie zdieľať na Facebooku. Ich témy boli rôzne – hodnotili svojich psíkov a manželov (verili by ste, že existujú muži, ktorí opúšťajú manželku po 50 rokoch spoločného života?), porovnávali umelé kĺby, palice a barly, spomínali na spoločnú prácu, svet minisukní a chmelových brigád. Jedna rozprávala o tom, ako ju vnuci učili fajčiť marihuanu, druhá vysvetľovala spôsob pestovania tejto rastliny, liečivé recepty a mastičky. Nesmejte sa, každý z nás sa veľmi rýchlo pretancuje z búrlivého času mladosti do pokojnej staroby. Aj ja už stojím na jej prahu a pripravujem sa. V piatok sme odchádzali s manželkou zo záhrady ako slepý s chromou – mne tiekli slzy od sennej nádchy a ona sa podopierala paličkou, lebo jej niečo prasklo v nohe.

Bežíme stále rýchlejšie a nahovárame si, že nemáme čas – ani na seba ani na starých ľudí okolo nás. Koľko pokoja, nadhľadu a múdrosti by sme od nich mohli načerpať, keby sme sa pri nich zastavili, prisadli si a počúvali. A my bez prestania bežíme. V cieli nás čaká striedačka, na ktorej dnes sedia babky a dedkovia. Najskôr striedajú v práci, neskôr v živote. Uvoľňujú miesto mladším. Niekedy ich vystrieda mladšia žena po boku manžela, ktorý by sa v sedemdesiatke rád vrátil do mladých čias. Aj on skončí na striedačke, aj jeho mladá.

Babky. Boli kedysi mladé a krásne, plné sily a energie. Športovali a provokovali mladých mužov, neskôr vychovávali deti a vnúčatá. Mnohým obohatili tento svet. Je to však dávno a na vďačnosť nezostáva čas. Niektoré sedia doma alebo na lavičkách, iné pracujú v záhradách, ďalšie sú v nemocniciach alebo v útulkoch pre starých a chorých. A mnohé sa tešia zo slobody, ktorú prináša posledná etapa života – už nič nemusia, a často ani nemôžu. Ich telesné schopnosti sa premieňajú na duchovnú silu. Prijímajú tento stav a za odmenu dostávajú oslobodenie a pokoj. Anselm Grün hovorí o starobe ako o jeseni života, kedy prichádza žatva. Aj staroba má svoju krásu. Treba ju prijať.

0