Žijeme vo svete, kde stačí stlačiť tlačidlo na tablete a prinesú nám domov jedlo, teplá aj studená voda nám tečie z kohútikov na rôznych miestach v dome, kúri sa nám, mnohé veci ovládame na diaľku cez mobilný telefón, v on line režime môžeme sledovať všetky dôležité udalosti vo svete. Keď som bol malý tak si moji starí rodičia museli uvariť nielen jedlo, ale aj vyprodukovať suroviny na jeho prípravu – mäso, mlieko, maslo, kapustu alebo zemiaky. Vodu sme si nosili vo vedrách zo studne, kúrili sme v peci a čítali časopis Svet socializmu. V jeho strede bola dvojstrana s krasokorčuliarkou Hanou Maškovou alebo Miss ČSSR Alžbetou Štrkulovou. Starý otec si ich vystrihol a nalepil do latríny ako ozdoby. Nebolo to až tak dávno – v tom čase nám Rusi pripravovali svoju bratskú pomoc.

Porovnajme tieto dva svety. Dnešný, plný komfortu a ten minulý, postavený na ťažkej práci. A predstavme si situáciu, že na niekoľko dní alebo týždňov vypadne elektrina. V dnešnom svete budeme mrznúť, nebudeme schopní uvariť vodu, všetky služby a ovládače nám prestanú fungovať, nevyberieme si ani peniaze z bankomatu, telefón sa nám vybije. Zjeme zásoby z chladničky a nebudeme si mať kde kúpiť ďalšie potraviny, lebo v obchodoch skolabujú zásobovanie, sklady, počítačové systémy, registračné pokladnice a ďalšie zložité systémy. Nehovorím o kolapse v nemocniciach, v doprave alebo v podnikoch. Vo svete starých rodičov sa zapálila sviečka alebo petrolejka a všetko fungovalo normálne ďalej. V niektorých častiach sveta by si výpadok elektriny ani nevšimli.

Že sa to nemôže stať? Nassim Taleb píše o Čiernych labutiach – udalostiach, ktoré sa nedajú predpovedať, lebo sa vymykajú obvyklým skúsenostiam a očakávaniam a majú nedozierne následky (negatívne alebo pozitívne). Celá história ľudstva je pretkaná Čiernymi labuťami. Nassim Taleb však hovorí aj o krehkosti a jej opaku. Schválne – čo je opak krehkosti? Odolnosť? Robustnosť? Stabilita? Pevnosť? Pružnosť? To všetko sú vlastnosti, ktoré zabezpečia, že sa systém po rôznych otrasoch a šokoch vráti do pôvodného stavu. Opakom krehkosti však je antikrehkosť, ktorá zaistí, že sa systém otrasmi, nepohodou, problémami, šokmi alebo krízami zlepšuje, rozvíja, posúva ďalej. Pozrime sa napríklad na dieťa, ktorému dajú rodičia “všetko” a dieťa, ktoré si musí veci zaslúžiť. Stačí si predstaviť priemerné dnešné dieťa s rodičmi v supermarkete a dieťa, v období pred 50 rokmi napríklad na Lutišiach, U Nogov alebo U Koštúrov, alebo v normálnej slovenskej dedine. To prvé možno ani nevidelo motyku, to druhé si muselo zemiaky nakopať. Ktoré z týchto detí je “krehké” a “antikrehké?” Ktoré by prežilo pri výpadku elektrickej energie alebo zásobovania?

Príklad krehkosti a antikrehkosti sme videli pred pár dňami v priamom prenose. Vo Francúzsku naháňali tisíce policajtov s helikoptérami troch teroristov. Komplexná spoločnosť bola traumatizovaná z ich krutého násilia, čiastočne paralyzovaná policajnými manévrami a evakuáciami obyvateľstva, v Paríži zasadala vláda s prezidentom. Hrozná ukážka toho, ako dokážu decentralizované, jednoduché a priamočiare systémy rozkladať systémy komplexné. História je plná podobných príkladov o kolapsoch zložitých spoločností.

Nepíšem to preto, aby som sentimentálne spomínal na svet môjho detstva alebo strašil tým, že nás ovládnu teroristi. Som však presvedčený, že sa musíme viac pripravovať na to, ako byť menej závislí na centrálnych systémoch. Predpovedať budúcnosť je nezmysel, dôležitejšie je pripraviť sa na ňu. Budeme v nej riešiť stále viac problémov, ktoré nie sú popísané v knihách a prípadových štúdiách, lebo sa ešte nikdy nestali. Premýšľajme nad tým, ako rozvíjať našu vlastnú antikrehkosť – začať môžeme s fyzickou námahou, s cvičením svojho myslenia a konania na nové, neočakávané situácie, hľadaním potešenia v zmenách, ktoré nám život prináša a v nachádzaní zmyslu v trápení, ktoré nás posilní. Držte sa a nebuďte krehké krehotinky.

0