Otec mi dal palicu. Nie hociakú, ale krásne ohnutú, so špicou a s odznakom, aké sa kedysi predávali na pútiach. Dával mi ju s určitým pátosom, ako keď kráľ dáva princovi žezlo alebo majster učňovi výučný list. Tú palicu dostal môj otec od Martina Košturiaka od Koštúrov, brata môjho starého otca Ondreja. S Martinovým vnukom Martinom bývame kúsok od seba, jazdíme po horách na bicykloch a pomáhame si. Keď máme nejaký problém príde so svojou Hankou k nám a už to stačí – človek vie, že má niekoho blízkeho pri sebe. Kedysi mi doviezli plné auto dreva a kým som sa vrátil z ciest, Martin s bratrancami a susedmi ho porezali aj porúbali. Mám ho ako brata. Držím v ruke palicu, o ktorú sa pri chôdzi opieral môj otec a som v rozpakoch. Ja už končím, choď ďalej – niečo v tomto duchu mi povedal otec, keď mi ju daroval. Môj otec nekončí, v 78 rokoch ešte chodí do práce, ale pochopil som, čo mi chcel povedať. Nielen palicou, ale aj svojim životom.

Pozerám sa na ohnutú palicu a obdivujem zručnosť starého Martina, ktorý v osade u Koštúrov dokázal ohnúť drevo možno lepšie ako vo fabrike TON. Sused Jožko, ktorý si pamätá život u Koštúrov, mi povedal detaily. Martin si našiel pekný kus dreva, dal do kotla variť vodu a drevo v ňom postupne ohýbal s pomocou drôtu. Každých pár minút pritiahol drôt a ohol palicu. Keď bola ohnutá, tak ju postupne a pomaly uvoľňoval aby ohyb nepraskol. Potom odrezal zvyšný kus dreva a bola palica. Pracoval trpezlivo, tak ako sa žilo na kopci u Koštúrov.

Na palici je odznak. Oči mi už neslúžia ako kedysi a tak mi moja mladá žena prečítala jeho obsah – Svatý Hostýn. Až ma zamrazilo. Ako Martin vedel, že mi raz dá môj otec palicu so značkou Svatého Hostýna, pod ktorým sme dávno v kostole mali tajnú svadbu s mojou Milenou?

A tak mám palicu. Vyrobil ju Martin Košturiak, ktorého som nikdy nestretol a v ruke ju stískal môj otec. Cítil som, že ju má rád a keď mi ju dával, akoby hovoril – dávaj na ňu pozor. Budem. Aj na seba a na to, aby sme spolu kráčali ďalej. Smejú sa mi niekedy z mojich topánok. Darovala mi ich svokra po svokrovi Květoslavovi z Moravy. Majú už okolo 10 rokov. Nevyzerajú podľa najnovších trendov, ale mám pocit, že kráčame spolu. Aj keď v topánkach, ktoré niekedy vzbudzujú úsmev.

Občas vidím mladého človeka, ktorému nie je rady. Necháva po sebe neporiadok, bolesť a zlo. Ale ťažko je ho súdiť, keď mu nikto nedal palicu. Nemá sa o čo oprieť a kýve sa ako vetvička vo vetre. Zišla by sa mu veru palica – najskôr na vlastný chrbát a neskôr na to, aby sa podoprel a kráčal. Dnes ale nemôžete biť mladého človeka palicou, mohol by vás dať na súd. A nemali by ste mu ani žiadnu palicu podstrkovať, veď máme slobodu a dieťa dnes na vás môže podať aj žalobu. A niekedy sa mi zdá, že viac deti vyťahuje palice na svojich rodičov a učiteľov, ako oni na nich. Mnohí chcú byť sami sebou – egoistickí a bezohľadní. Sú precitlivelí, rozhádže ich vybitý kredit na mobile alebo pokazený notebook, kedysi ich vyliečila práca, dnes hľadajú riešenia v ezoterických knihách, u psychológov, psychiatrov alebo v drogách. Veľa rozprávajú o tom, ako im druhí krivdia, ale väčšinou ubližujú oni – často svojim najbližším.

Zostaňme však pri palici, ktorá netrestá, ale vedie, nezastrašuje, ale poskytuje ochranu a pomoc. Potrebujeme ju a nielen v starobe, keď už nevládzeme ísť. Stávajú sa nám veci v živote, ktoré nás nepríjemne prekvapia, nasleduje trápenie a beznádej. Potrebujeme sa zastaviť, oprieť, oddýchnuť si a pochopiť, že je to iba križovatka, ktorá nás vedie na ďalšiu cestu života – zaujímavú a krásnu. Kráčame občas  v topánkach svojich otcov a podopierame sa palicou, ktorú nám dali. A raz tak pôjdu aj naše deti a vnuci, lebo vždy to tak bolo. Otcovia dávali svojim synom palice. Nemali čarovné účinky ani nemuseli byť umeleckými dielami. Prepájali s koreňmi a hodnotami minulých čias, pomáhali na nerovnej ceste, pri únave a pádoch. Oteckovia, chystáte palice pre svojich synčekov?

foto: Ľudovít Boledovič

2