Zdá sa mi, že svet okolo nás vyznáva silu. Silné firmy kupujú slabšie, arogantní boháči a mafiáni sa vysmievajú chudobným a slabým, v médiách dominujú politici, ktorí najskôr hlasno kričia a keď vznikne problém, tak sa zbabelo skryjú.  Tvária sa, že sú silní a pritom sú slabosi. Mnohí z nás sa v mladosti vystatovali svojou fyzickou alebo intelektuálnou silou. Z odstupom času človek pochopí, aká to bola slabosť. Koľko krát sme precenili svoju fyzickú silu a prišlo zranenie alebo choroba. Preceňovanie intelektu má ešte horšie následky – neschopnosť prijímať nové poznatky, počúvať a učiť sa od druhých ľudí, nekritické myslenie a sebastredné správanie. Človek, ktorý si o sebe myslí aký je vzdelaný a inteligentný, nakoniec vyzerá ako hlupák a rozpráva ako chrobák truhlík z rozprávky.

V slabosti je sila. Nedávno rozprával jeden kňaz príhodu o tom, ako sa mu nedarilo pripraviť si dobrú kázeň na prvé sväté prijímanie. Nešlo mu to ani večer, ani ráno a tak použil osvedčenú kázeň „búrka na mori”, ktorú už v mestečku všetci poznali. „Hanbil som sa, najradšej by som sa bol pre svoju slabosť pod zem prepadol,” hovorí kňaz. Keď odchádzal z kostola, skrížil mu autom cestu neznámy muž. „Vaša kázeň bola pre mňa, pán farár, ďakujem vám za ňu,” hovorí neznámy muž. Ten človek sa dostal do ťažkej životnej situácie a kázeň mu možno zachránila život alebo pomohla nájsť ďalšiu cestu. „Aj takto používa Pán našu slabosť vo svojich plánoch,” hovorí skúsený kňaz a usmieva sa. Spomínam si, keď sa moja Lucka učila na maturity a ešte večer si poctivo opakovala otázky. „Choď už spať,” hovorím jej, „Kňazi hovoria, že Duch svätý to nejako zariadi, keď uvidí  tvoju usilovnosť.” V tej chvíli sa ozval môj syn a povedal: „Otec ti dobre hovorí, ja som vyštudoval celé gymnázium s Duchom svätým.” Poznáte to? Pripravujete sa na skúšku alebo verejné vystúpenie, opakujete si myšlienky, máte trému s strašne chcete, aby to všetko dobre dopadlo. Snaha o perfektný výkon a spokojnosť všetkých účastníkov vás zväzuje, trápite sa a výsledok nestojí za nič. A potom si poviete – nie som dokonalý a všetci nemusia byť spokojní, stačí keď do toho dám zo srdca to najlepšie čo viem, keď sa otvorím a budem úprimný. Odrazu príde úľava a akoby vám niekto našepkával slová, čo máte povedať. Aj Saul sa opájal svojou mocou, až kým bezmocne padol na zem a prišiel o zrak. A neskôr nám, už ako Svätý Pavol, napísal tento odkaz: „„čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ ( 1 Kor 1,27 )

Keď sme pri sile a sebavedomie nám hovorí, že všetko zvládneme sami, tak často zakopneme. Keď sme bezmocní, tak sa k nám vystrie neviditeľná ruka, ktorá nás dvíha a dáva nám silu. Len sebavedomie musí ustúpiť prijatiu vlastnej bezmocnosti a pomoci, ktorá prichádza.

Anselm Grün k tomu píše: „Ľudský život je paradox. Človek musí bojovať a v tomto boji sa snaží prekonávať svoje slabosti. Pritom však získa skúsenosť, že vlastnými silami sa nikdy nestane pánom seba samého, že v sebe nie je schopný napĺňať dobro. Je celkom odkázaný na Božiu milosť a pomoc, a predsa musí nasadiť všetky svoje sily a ďalej bojovať. Až potom, čo už využil všetky svoje možnosti a všetko, čo bolo v jeho silách, smie pokorne priznať porážku a uznať, že to, čo je v živote najdôležitejšie, si nemôže vydobyť, ale môže to iba prijať. A tak človek dospieva k pokore jedine bojom, avšak vybojovať si ju nemôže – pokora znamená priznať si, že vo svojom boji neuspel.“

A tak nezúfajme nad našou slabosťou. Keď nevládzeme, nevieme ako ďalej, alebo cítime, že sme v koncoch, spomeňme si na slová: „Do Tvojich rúk svoj život vkladám.“

0