Krásny november

November nie je mesiac, ktorý by ľudia považovali za krásny. Býva zamračený, chladný a upršaný. Ale v roku 1989 sme v ňom prežívali teplo ľudskosti a svetlo nádeje. Oslobodili sme sa z obludného režimu a prežívali obrovskú radosť. Čakali sme našu Lucku, z ktorej je dnes žena. Mnohí nadávajú na darebákov, ktorí nám vládnu. Sú však len našim zrkadlom. Pracovníka, ktorý si z podniku odnáša domov materiál, ktorý mu nepatrí, alebo vykazuje prácu, ktorú nevykonal. Lekára, ktorý berie úplatky a keď ho prichytia, tak zjednáva dohodu o vine a treste. Starostu alebo župana, ktorí dávajú verejné zdroje na opravu školy alebo nemocnice do spriatelených firiem. Môj otec pracoval dlhé roky v Žilinskej nemocnici. Bola to dobrá nemocnica. Dnes je to rozkradnutá inštitúcia. Rozpredali sa pozemky, budovy, nakúpili predražené prístroje (a teraz platia vysoké odpisy). Niektorí lekári si rozdelili svoju prácu tak, že na štátnom nechávajú náklady a na súkromnom zarábajú pre seba.

Ľudia sa sťažujú na „štát“ – ale sme to my všetci. Tí, ktorí kradnú, berú úplatky, ale aj tí, ktorí dávajú a spolupracujú s nimi. Aj začiatok tohto novembra bol pekný. Nielen počasím, ale aj zmenami vo voľbách. Vyhrali vraj „nezávislí“, ale je medzi nimi veľa závislých. Napríklad od akéhosi Sýrčana, ktorý si postupne kupuje Žilinu a okolie. Teším sa, že prehrali hlavne arogantní a neznášanliví ľudia z extrémistických zoskupení ĽSNS a SMER. SMERácky šéf sa tvári, že vyhrali. Neberme mu to, možno to už hrá na nesvojprávnosť a beztrestnosť. Raz príde deň skladania účtov, za nivočenie tejto krajiny. V tomto mesiaci zaznela aj iná zaujímavá správa – Slovensko ide stavať novú väznicu, lebo tie staré sú preplnené. Verím, že je to správne SMERovaná investícia – so zákazníkmi by problém mať nemali.

Tešme sa teda z krásneho novembra. Mirko Saniga mi poslal zopár fotografii. Neukazujme prstom na druhých, ale začnime od seba. Prestaňme robiť veci, ktoré nám vadia na druhých a škodia Slovensku. Zapojme sa aktívne do toho, aby naša krajina bola lepšia a krajšia. Karel Kryl, môj najobľúbenejší spevák a básnik, spieva: „S úsměvem mudrce si vlastní kapsu plnit, dát ruku na srdce a jako had se vlnit, rozmlouvat o právu a bezprávím se živit, nadávat na slávu a pro slávu se křivit.“

V piatok som bol na premiére filmu Pán rektor, ktorý natočili študenti profesora Tadeusza Zasęmpu – Matúš Demko, Jakub Krška a Ján Zborovjan. Ďakujem vám chlapci. Plné kino v Ružomberku 17.11.2017. Mali sme slzy v očiach a všetci spievali: „Slovensko moje, otčina moja, krásna si ako raj… Pán rektor, Poliak, vyžaroval všade lásku – k ľuďom aj ku Slovensku. Toto potrebujeme všetci – aby sme boli aktívni, rozdávali sa pre druhých, nebáli sme sa postaviť proti nespravodlivosti a zlu, ale aj vedeli odpúšťať a prijímať ľudí takých akí sú. Hľadajme chyby viac na sebe, ako na druhých. Sústreďme sa na svoje povolanie a robme ho najlepšie ako sa dá. A možno pritiahneme na správnu stranu aj ďalších ľudí. Tak, ako to dokázal so svojimi svojich žiakmi a spolupracovníkmi Pán profesor Zasęmpa.

Nestačí robiť veľkú revolúciu každých 30 – 40 rokov, keď sa to už nedá vydržať. Lepšie je každý deň urobiť niečo dobré, aby sme sa priblížili Bohu. A keď sa nám to podarí, priblíži sa k nemu aj kúsok našej krajiny. Lebo raz bude s nami hovoriť Pán týmito slovami: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“

foto: Miroslav Saniga