Skutočná hodnota

Základný princíp podnikania je postavený na tom, že vytvárame hodnotu pre zákazníka, ktorá zlepšuje jeho život a on za ňu dobrovoľne zaplatí. Bojíme sa medveďa v lese, utečencov z cudzích krajín, oblúkom obchádzame cigánske osady. Pozrime sa však na to, koľko nebezpečných ľudí je okolo nás. Napríklad takí právnici, ekonómovia, novinári, politici, politológovia, rôzni kontrolóri a certifikátori, analytici, prognostici, tvorcovia reklám a televíznych seriálov, štátni úradníci. Sú nebezpečnejší ako medvede v lese alebo žraloci v mori. A absolvovali manažérske školenia, kde ich naučili dobre sa maskovať. Dávajte si na nich pozor!

Tieto medzičlánky nielen, že nepridávajú hodnotu, oni ju väčšinou uberajú. Často zavádzajú alebo klamú zákazníkov, manipulujú ľudí, vnucujú sa nám vtieravou reklamou zo všetkých strán a deformujú svet okolo nás. Hovoria nám, že ochraňujú občanov a pracujúcich (politici a odborári) a pritom tárajú nezmysly a starajú sa iba o seba. Presviedčajú nás, že sú strážcami demokracie a vedome píšu nezmysly, ktorým ani sami neveria (novinári). Vyhlasujú, že nám poskytnú výhodné pôžičky a služby a pritom nás okrádajú na smiešnych poplatkoch (banky a mobilní operátori). Tvrdia nám, že milujú našu krajinu a pritom nám predávajú šmejdy s neprimeranou maržou (obchodné reťazce).

Čo s tým môžeme urobiť? Začať ich ignorovať, obchádzať a prepájať sa napriamo. Nové technológie sú na našej strane a medzičlánky, ktoré škodia alebo nepridávajú hodnotu, raz zmiznú zo sveta. Záleží aj na nás, či prekonáme svoju lenivosť a začneme si organizovať svoj život bez nich. Viete si predstaviť život bez bánk, politických strán, príživníkov na štáte, veľkých distribútorov, monopolov a masmédií, ktoré im verne slúžia? Ja áno a nehanbím sa za to, aj keď ma niekedy označujú za anarchistu.

Strašia nás, že raz svet upadne do kolapsu. Vraj skrachujú banky a veľké korporácie, politici budú bezradní a paralyzovaní a všetko sa zastaví. Bojíte sa toho? Ja sa nebojím. Paralyzovaní politici sú pre mňa obrazom nebezpečných psychopatov v zvieracej kazajke. Kolaps starého systému je šancou na nový začiatok.

V tomto roku sme s manželkou dosiahli sebestačnosť v pestovaní zeleniny. V niečom máme dokonca prebytky. Zasadil som ovocné stromčeky a aj v tomto smere sa za pár rokov staneme autonómni. Včera som so synom rozvážal na poli hnoj, ženy vyčistili záhon kukurice, na jeseň ešte dosadíme stromčeky. Nedávno mi dal sused misku hrozna a ja som mu ju vrátil naplnenú slivkami. Takto si predstavujem budúcnosť. Lokálna výmena, vzájomná pomoc a spolupráca. Nemusíme všetko mať, budeme si to požičiavať a znovu sa naučíme opravovať staré veci. Šmejdy, ktoré sa kazia a nedajú opraviť kupovať nebudeme – napríklad také BMW, topánky od Johna Garfiedla alebo Deichmanna, brány od firmy Tepkov alebo hrable zo Slovakia Trend.

Tak si to predstavte – jeden má zeleninu, druhý vie šiť alebo strihať, tretiemu sa urodilo veľa jabĺk a ja mám lis na mušty s kapacitou pre pol dediny. Každý z nás vie vytvoriť nejakú hodnotu. Môj syn vie variť a jeho sused Martin chová prasatá a ovce. Môj sused Peter vie zase stavať domy, môj otec liečiť ľudí a vyrezávať výrobky z dreva. Každý človek vie ponúknuť nejakú hodnotu pre druhých, za ktorú si započíta body a tie potom vymení. A budeme mať všetko aj bez peňazí a supermaketov. Akurát sa bude treba postarať o boháčov, ktorí majú plné kreditky, ale nič robiť nevedia. Trpieť budú ekonómovia alebo právnici, pokiaľ sa neprezlečú zo smiešnych kostýmov s kravatami a nenaučia sa robiť niečo užitočné. Niektorí novinári by mohli písať deťom rozprávky, veď to dnes robia pre nás dospelých. Aj politici by nakoniec našli uplatnenie toho, čo sa naučili na kurzoch komunikácie s ľudom – mohli by deťom čítať rozprávky pred spaním. Vedeckí pracovníci by prestali písať granty a články, ktorým nikto nerozumie, ale pomáhali by nám pochopiť súvislosti v prírode tak, aby sme neničili zem a jedli zdravé a chutné veci. Pracovali by sme doma, jedli by sme spoločne, celá rodina. Pri výmenách našich produktov a služieb by sme sa rozprávali a vymieňali si skúsenosti, učili by sme svoje deti našim remeslám. Občas nás niekto možno podvedie alebo zneužije, ale druhý krát si s ním už nič nemusíme vymeniť. Aj bez špeciálnych certifikátov kvality s okrúhlym razítkom.

Premýšľam nad sebou. Som typický muž, ktorý po rokoch spolunažívania s manželkou našiel symbiózu – ona robí všetko a on nič. Poznáte to chlapi? Veru, to je tá typická deľba práce v manželstve. On si ráno sadne do auta a odíde do práce, večer sa vráti a raz do mesiaca mu prídu peniaze na účet. Učím sa vytvárať skutočné hodnoty. Vozím hlinu, kopem v zemi, sadím a pestujem, našli by sa aj ďalšie veci, niektoré som už dlhšie nerobil, ale zvládol by som ich. Nemal som na to čas, lebo som jazdil v aute. Tisíce kilometrov mesačne. A teraz premýšľam nad tým, že namiesto šoférovania auta som mohol pracovať v záhrade alebo na poli, počúvať slávika a voňať vzduch. Byť v bezpečí a nie na D1, robiť niečo užitočné s ľuďmi, ktorých mám rád.

Ešte stále nechápete o čom hovorím? Myslíte si, že snívam, alebo som sa zbláznil? Nie. Zbláznili sa tí otroci v limuzínach a presklených budovách, ktorí celý deň prestupujú z jednej krabice do druhej a myslia si, že si za svoje peniaze môžu kúpiť všetko. Nemôžu.